Autor textu: Mgr. Mária Škultétyová
25.05.2019

Aké prosté, jednoduché, ľudské... Krásne! 

Ďakujem Vám, pani učiteľka!

Bánovce nad Bebravou 25. mája (Skolske.sk)

Takéto  hodnotenie básne Snívalo sa mi s tebou, mama,  mi poslal jeden  čitateľ.  Iný, môj rodák,  mi zas napísal: Ahoj, Majka, ja osobne Ti srdečne ďakujem za prekrásnu spomienku. Píš aj naďalej. Jozef
 
Prosté, jednoduché, ľudské. Krásne! Také bolo moje detstvo a takí boli moji rodičia. Krásni, jednoduchí  ľudia. Rada spomínam. 

Svetlo sveta som uzrela v Kšinnej

Bolo krátko po vojne. Bol júl a  bola žatva. Doobeda ešte moji pracovití rodičia Za kostolom žito kosili a večer som sa vypýtala na svet. Pôrodná baba ma vykúpala v drevenom korýtku a len potom zavolala otca, ktorý pri pôrode   nemohol, nesmel byť.  Nepatrilo sa to. Čakal vonku. Až  keď baba zavolala: „Mišo, poď,  máš dievku!“ vošiel do izby. Potešil sa, že som šťastlivo na svete, že mamička  je zdravá. A že má párik, lebo prvorodený bol chlapček. Žiaľ, skôr ako náš Dušanko, náš malý husiarik,  začal chodiť do školy, v trenčianskej nemocnici umrel na zápal pľúc. Ja si naňho nepamätám, no z rozprávania viem, ako vyzeral, čo robil, aké hrušky mal rád. Ako dievča som započula aj to, čo sa pred deťmi nehovorilo. Že sa naľakal jedného mládenca s maskou, čo mal po Nemcoch. Ocko mu ju strhol a roky sme ju na komore opatrovali. Aj devätorník od ľaku chlapčekovi varili, nepomohlo. Mama dlho za ním želela, stryná Kačura, čo bývali v susednom dvore,  ju utešovali. Dobrá to boli stvora, často nás s Jankom „pomerkuvali“, keď naši boli na poli. Ja som vraj bývala slabučká a babica viackrát prorokovala mame: „Zuzka moja, z toho dievčaťa ty dievku nevychováš! “ Chvalabohu som tu a život mám rada. Každé ráno ďakujem pánbožkovi, že som sa zobudila, že sa zobudil muž, ktorý leží vedľa mňa. Vyjdem do záhrady, teším sa zo slnka, z dažďa, z kvetov. Teším sa zo stromov, pozorujem drozdy, počúvam ich nenapodobiteľný spev. Večer ich počúvam znova. Rozprávam sa s nimi, prihováram sa im, ako sa moja mama prihovárala kačičkám a húsatkám na dvore. Kačičky boli papaťky a húsatká žury.  Na jej volanie „papaťky moje, papať, papať!“ a „na, žury, žury moje, na!“ sa žltý drobizg zbehol okolo nej. Mala pri tom taký mäkučký, anjelský hlások, akým sa detičkám prihovárame. Na to sa nedá zabudnúť. Asi som si to priniesla z detstva. Pri každom zakukaní kukučky som sa pýtala: „Kukučka, koľko rokov mi dáš, keď pôjdem na sobáš?“ Neviem už, koľko mi odkukala, ale vydala som sa po dvadsiatke. Najskôr som však musela vyrásť.

Vyrastala  som v nábožnej evanjelickej rodine

Rodičia boli roľníci. Roboty bolo na majetku veľa, ale v nedeľu sa u nás nerobilo. Na poli nie, len okolo statku. Nedeľa bola zasvätená Pánu Bohu. V nedeľu sme všetci chodili do kostola. A spievalo sa aj doma pri stole. Ocko začínal a my sme sa pridali. Ocko mal ísť študovať za farára, dobre sa učil  a bol aj dobrý rečník. Pán učiteľ dlho prehováral jeho rodičov, no  keď dedkovi odtrhlo nohu, Miško musel  ostať doma,   gazdu bolo treba.  Ale bol pyšný na to, že má dvoch spolužiakov farárov: Jožka Mišinu, evanjelického, a Jožka Pižúrneho z mlyna,  katolíckeho. Ten prvý farárčil niekde na Liptove a toho druhého v Miticiach aj občas navštevoval. Hoci moji rodičia mali len základné vzdelanie, boli to múdri ľudia. Sedliak musel byť nielen pracovitý, mať tvrdé ruky, ale musel byť aj múdry. Sedliak vedel, kedy bolo treba vyviezť hnoj na pole, kedy orať, siať, zbierať úrodu. Obdivovala som aj maminu šikovnosť pri  kolovrátku a pri krosnách. Pri všetkom. Pri pečení chleba, ale aj pri práci s pluhom, motykou, kosou. Ocko hovoril, že sa v chlapskej robote vyznala a že sa vyrovnala  hociktorému chlapovi. Šikovní boli moji rodičia a aj nás deti odmalička viedli k práci. Bolo mi päť, šesť, už som chodila pásť husi.  Ešte dnes ma moje húsky ohrievajú, mama mi osemkilové duchny dala do výbavy. V žatve som svoj kŕdeľ vyhnala na strnisko a domov som vždy prišla s kyticou kláskov.  A veru som po strnisku  aj bosá chodila, aby som si topánočky „ušanuvala“.

pic
Foto: Archív M. Škultétyovej

Keď už som bola väčšia, pásla som kravy

Raz sa mi jedna stratila a ja som sa vracala domov s plačom. Ocko ju našiel, ako si vykračovala po ceste. Odvtedy bludárka chodila so zvoncom na krku. Myslím, že sa za to aj hanbila, menej   sa  oháňala hlavou. Ale aj tak sa človek musel mať pred ňou na pozore, lebo bola „koľavá“, ako sme my deti hovorievali. Aj jeden roh si vyvalila, potom jej rástol nakrivo. V žatve mali moji rodičia plno roboty, často veru robili aj pri mesiačku.  Aj  ja som pomáhala povriesla robiť, snopy znášať, ukladať ich do krížov, do panákov. Kravičky sa zatiaľ na lúke pásli. Len som musela dávať pozor, aby do ďateliny nezabehli a vody sa nenapili, lebo by sa zduli. Aj to sa niekedy stávalo a zlý chýr sa potom rozletel po celej  dedine. Naobed som ich išla domov podojiť,  aby sa im vemená nezapálili.  Deťom, ktoré živú kravičku nikdy nevideli, odkazujem, že kravička nie je fialová, reklama klame, a my ich učíme, že klamať sa nesmie. A Milka sa u nás nevolala žiadna kravička, Milka je dievčenské meno, ja som mala v triede dve Milky. Naše kravičky sa volali Strakuľa, Lysena a Plavuša. A ešte sme mali aj Rybenu. Najradšej som pásla  v Krále Kšinkách. Brodila, čľapkala som sa v potôčiku, chytala raky, robila som im jazierka.  Pod jabloňou sme sa  s Mišinovými deckami hrávali s kamienkami, s piatimi  slivkami alebo ďatelinka, choď do poľa.  Dobre nám bolo aj v  Mišánovej. Blízko boli zrúcaniny našej koliby, v ktorej môj ocko ako malý chlapec s ovečkami sám nocoval. Z Mišánovej si rada spomínam na Martu. Marta pásla kozy, oni kravy nemali. Jej otec bol krajčír a môj ocko ho volal  pán majster. V „ krachelkovej“ fľaške nosila kozie mlieko s meltou. Dala mi napiť a ja mám chuť kozieho mlieka s hrudkami masla ešte stále na jazyku. V Mišánovej sme stavali bunkre,  hrali sme sa na obchod, platili sme lieskovými listami. Lozili sme po stromoch, púšťali sme klenové lietadielka,   skákali  z konára na konár. Tu som sa naľakala hlucháňa, keď som ho prvý raz videla.  Aj do hrdličích hniezd sme Pod hôrkami s Milanom a Štefanom nakúkali. Až sa čudujem, že som sa nikdy nedolámala. Len raz ma dievčence niesli domov „na panskej stolici“ doudieranú.  V starej pieskovej bani za Guričanovou pajtou, kde sa natáčala Kára plná bolesti, tam sme  trhali agátový kvet a spadla som. Po ceste domov mi ešte  Anička s Oľgou spievali : „Panská stolica na nej sedí opica, opica má dlhý chvost, už je toho dosť,“ a zhodili ma na zem.  Panebože, a tých pesničiek čo som sa za kravami naspievala, tie už nikto nikdy nezráta. Keď som Na červenici začala Sedemnásť liet, prekrikovali sme sa s Boženou, ktorá pásla nižšie, na ich lúke.  Naši hovorili, že ma bolo  až Pod hôrky počuť, taký hlas som mala.  A keď rástli hríby, dozrievali šípky a drienky, vracala som sa domov s plnou  kapsičkou na pleci. Odniesli sme ich do výkupu Slávke, aby sme utŕžili pár koruniek. Nuž veru, život to bol jednoduchý, ale bol krásny a bol  bohatý.

pic
Foto: Archív M. Škultétyovej

Aj školu som mala rada

Najradšej slovenčinu, hudobnú a telocvik. Telocvik nás učil  Jožko Hainc, s ním sme boli aj na turistickom zraze v Slatine. Spali sme v stanoch.  A ešte sme aj spartakiádu cvičili. Mali sme zelené sukničky. Na hudobnej sme sa učili noty, spievali sme; aj dirigovať nás pán riaditeľ Kirica učil. Hovoril, aby sme si to doma pred zrkadlom nacvičovali. Ešte povedal, že potom príde mamička do školy a povie: „Súdruh riaditeľ, moja dcérka blázni!“ Dobre on vedel, že v našich  domoch veľké zrkadlo na stene nikde nebolo, len malé na stôl, pred ktorým sa otcovia v nedeľu holili, keď išli do kostola.  Niekde nemali ani také. Mama spomínala tetku Neštinku, čo jej hovorili. Že keď kúpili zrkadlo, sváko sa nahnevali, že na čo to je, taký prepych, a hodili ho o zem. A potom v nedeľu pýtali zrkadlo. Tetka chytili kočku, zdvihli jej chvost a povedali mu: „Na, sem sa kukaj, ty somár sprostý, a neporež sa!“  Veľké zrkadlo sme nemali, dirigovať som sa teda nenaučila a  dirigentkou som sa nestala. Ale slovenčinu náš prísny Janko Kirica vedel naučiť. Veľa z toho, čo ma on naučil, som potom aj ja učila ako on. Aj poučku o vykaní viem od neho. Pre tých, ktorí ju nevedia a chceli by  vedieť, ju zopakujem.  Nehovorte: „Pane, kde ste bol?“ Ten, kto tak hovorí, to je vôl. Kto chodí do slovenskej školy, hovorí: „Pane, kde ste boli?“  Rada som recitovala a  chodila som aj na súťaže. Aj prvú knižku som vyhrala, volala sa Julinkin prvý bál. Už si nepamätám, kto ju napísal. A ešte som vyhrala aj Sto kociek cukru od Jozefa Horáka. S pani učiteľkou Melankou sme hrávali divadlá, celá dedina sa prišla pozrieť do sály. V Popoluške som hrala Amáliu a spolužiačka Milka moju tučnú sestru Doru.  Brucho mala vypchaté vankúšom. Stále jej padal, a tak sa s tým nehrala, do hľadiska sa otočila zadkom, zdvihla šaty a vankúš vyhodila. Ako školáčka som zaľúbená  ešte nebola. Páčil sa mi jeden Laco, ktorý hral mlynára, ja som hrala jeho ženu, ale on nevedel, že sa mi páči. A už sa to ani nedozvie, lebo  ja ho do Bratislavy hľadať nepôjdem, aby som mu to povedala. Keď dnes počúvam jedenásťročného mládenca, ako svojim vrstovníkom radí a pózuje, že takto majú  baliť baby, ani sa nečudujem, dnes všetko ide akosi rýchlejšie. Ale do sobáša sa mladí tak skoro nehrnú ako moja generácia. V obci  sme mali aj obecnú knižnicu. Až si dobre pamätám, knihy požičiavala Melanka. Veľa kníh som odtiaľ prečítala, u nás doma boli len  nábožné a Evanjelický kalendár Juraja Tranovského. A ešte sme čítali Evanjelického posla spod Tatier. Melanku si v dedine všetci vážili. Jeden mládenec od nás sa o ňu zaujímal, aj spolu chodili, ale ona bola katolíčka a on evanjelik, asi preto sa rozišli. Kurizoval jej aj jeden učiteľ.  Keď sme v lese vysádzali stromčeky, sledovali sme ich, ako sa spolu za kríkmi schovávali.  Ale ani z toho nič nebolo, on si nakoniec zobral druhú a Melanka sa nám nikdy nevydala. Pre mňa bola veľkým vzorom, možno aj preto som sa stala učiteľkou. Istý čas sme spolu aj  učili.  Aby som nezabudla ešte na toto. Mali sme aj kočovné alebo pojazdné kino, neviem to pomenovať.  Raz do týždňa chodilo do dediny. Decká potom v škole rozprávali obsah. Lenže mne moji šetrní rodičia korunu na kino nikdy nedali, peniažky bolo treba na obuv, na kabát. Nikdy  som im to ale nezazlievala. Pozerala som vyškrabkaným priezorom na okne,  a keď ma premietač videl obsmŕdať okolo, prišlo mu ľúto a pustil ma aj zadarmo.
 
Také bolo moje detstvo. Jednoduché, dedinské, bez panských móresov. „Popanštila som sa“ , až keď som išla do mesta do školy.  Rodičom som prestala vykať, rozlúčila som sa s vrkočmi a dala som si prepichnúť uši. Aj sa mi zapálili, mama mi ich slivovicou natierala. Dostala som prvé náušnice, strieborné nezábudky s modrým očkom, krásne. A kúpili mi aj prvé hodinky, aby som autobus  nezmeškala. Ale to už sa začala písať iná kapitola môjho života.

Súvisiace články - Snívalo sa mi s tebou mama


​​​​​​​Mgr. Mária Škultétyová, Gymnázium Janka Jesenského Bánovce nad Bebravou

pic
Foto: text

September 2019

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
-
-
-

Prehľad udalostí:

· Európsky / svetový deň bez áut
· Deň Ozbrojených síl SR
· Deň nezávislosti (Bulharsko)
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131