Autor textu: Mária Škultétyová
26.09.2019

Kto si nectí otca, matku, padne do úpadku

Aj keby chodil po zlatých kachličkách, brodí sa v bahne.

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 26.09.2019 (Skolske.sk)

Ocko, mama, mám vás rada!
Koľkokrát ste vyslovili tieto slová? Ja som ich často a rada hovorievala. Citila som to tak.

Lenže ani pekné slovo nie je všetko. Pokiaľ nepramení zo srdca, je to len prázdna fráza. Lož. A možno ani slovo netreba. Stačí len, aby sme každým svojím činom dali najavo, že rodičov si ctíme.

Nikdy nezabudnem na mamine slová: „Aj to miesto sme ofúkali, kde si rodičia mali sadnúť.“ Povedzte to dnešným deťom a budete na smiech. Mamička štyroch detí mi v jednom rozhovore povedala: „Môj muž deťom hovorí, že kto si nectí otca matku, padne do úpadku. Počúval to  ako dieťa od svojej babičky.“ Sú to múdre slová. Kto podľa nich nežije, aj keby vo svojom paláci chodil po zlatých kachličkách, v mojich očiach sa brodí v morálnom bahne.

Nie každý má šťastie byť otcom, matkou. Mnohé manželstvá stroskotali iba preto, že neboli požehnané deťmi. A mnohé deti sa dostali do domova len preto, lebo rodičia sa nedokázali o ne postarať. Byť starostlivým a láskavým rodičom je krásne poslanie. Rovnako, ako je krásne byť vďačným synom, vďačnou dcérou. Jediná škola, kde sa to vyučuje, je život. Sú žiaci, ktorí v nej prospievajú s vyznamenaním, a sú aj takí, ktorí na vysvedčení majú napísané: neprospel.

Až keď rodičov stratíme, až potom zistíme, o čo sme prišli.  Darmo už prosíme, aby nám odpustili, je neskoro.  Kým ich máme tu, nepoznáme ich cenu. Nevážime slovo, ktoré im povieme. Do bodky sa napĺňajú slová, že malé deti jedia chlieb a veľké srdce.

Niektorí si ešte pamätáme časy, keď tri generácie žili v jednej izbe, pod jednou strechou. Pomestili sa všetci. Možno aj preto boli vzťahy v rodine iné,  ako sú dnes. Ja si spomínam,  že u nás na manželských posteliach spali na kraji rodičia a v prostriedku my deti. Janko s ockom a ja s mamou. Dnes máme v dome viac izieb ako ľudí. Izolujeme sa,  obchádzame sa. Vzďaľujeme sa od seba. V rodine i v spoločnosti. Už ani neviem, koľký raz spomínam istú slečnu, ktorá  bez hanby pred kamarátmi povedala: „ Babku dáme preč! Smrdí ako staré kvetiny vo váze.“ Smutné a boľavé je to o to viac, že ona len opakovala mamine slová. Ovládlo nás sebectvo a nevďak. Zabudli sme na lásku, na bezsenné noci rodičov nad našou  kolískou. Zabudli sme na rozprávky, ktoré nám čítali.  Aj na múdre slová chudobného človeka, čo za tri groše denne kopal pri ceste priekopy. Nevraciame požičaný  groš. A tak sa stáva, že mama, utiahnutá kdesi do kúta samoty,  plače do zástery a otec do dlaní. Pýtajú sa, kde spravili chybu.

Keď sa nám rodičia pominú,  potom si vyčítame, že sme im nestihli všetko povedať, na všetko sa opýtať. Vypočuť si rady, časom a životom overené. Nebolo kedy. Vždy sme sa kamsi ponáhľali. „Kdeže už utekáš, nechoď ešte!“ hovorievala mi moja dobrá mamička, keď som odchádzala. A mala pravdu. My utekáme, ženieme sa za vidinou pekného života, ale to najpodstatnejšie nám z neho uniká. Naši rodičia. Nemáme čas porozprávať sa,  opýtať sa, čo ich bolí, čo potrebujú. Pritom chvíle s nimi sú najvzácnejšie. Lenže na to prídeme, keď už je neskoro. Potom darmo chceme vrátiť čas, darmo si spytujeme zlomené svedomie. Čo by som ja teraz dala za maminu výčitku, za jej nechoď ešte, čo by som dala za otcove prísne slová! Dnes už by som neodvrávala. Aj by som sa  dlhšie zdržala, aj by som sa viac pýtala. Ale človek musí dorásť, aby to všetko pochopil.
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Čo treba vedieť o koronavíruse

Jún 2022

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
Napíšte nám [email protected]