Autor textu: Mária Škultétyová
29.11.2019

Moji milí Kšiňanci, rodáci moji, som na vás pyšná!

Som pyšná na naše duchovné bohatstvo, ktoré zveľaďujete a pestujete.

Foto: Archív Márie Škultétyovej

Bratislava 28.11.2019 (Skolske.sk)

Pestujete ho s láskou tak, ako si nás mama na rukách pestovala. Už od kolísky sme počúvali jej uspávanky, ktoré  ešte naše prababičky  spievali svojim deťom. Na jazyk sa mi tlačí táto: Hoča beli, hoča, nemáš doma otca, išou do Radiše, viezou oskoruše... Aj rozprávky a povedačky sme počúvali. My tam u nás doma sme na folklóre vyrástli.

Mám rada folklór. Sama som zozbierala niekoľko ľudových zvykov, ako si ich  z detstva pamätám a ako mi ich moja dobrá mamička rozprávala. Nárečiu a ľudovým piesňam som sa zas venovala vo svojej diplomovej práci. Zapísala som aj miestne rozprávky, ktoré som počúvala od mojej rozprávkovej babičky. Moja babička mali úžasný dar, vedeli rozprávať tak presvedčivo, že som všetkému uverila. A keď som v Kšinkách kravy pásla, pozerala som, či pri studničke neuvidím hadieho kráľa so zlatou korunkou na hlave. Túžila som ho vidieť, aj keď som sa hadov bála. Mne sa nikdy neukázal,  ale babička ho na vlastné oči videli. Tohto hnusníka, ako hadov volali, nechali radšej na pokoji. Ináč každého, čo sa im do cesty priplietol, chabinou zabili.  Aby sa im hriechy odpočítali.  Ale  hadiemu kráľovi neublížili, lebo keby sa tak stalo, zle by to skončilo. Bol by zapískal, priplazili by sa hady z celého kráľovstva a útočníka by usmrtili. A to babička nechceli. Ja som si nič z toho, čo som počula,  nenechala len pre seba. Podala som to ďalej, ako sa na ľudovú slovesnosť patrí.

Milí moji, chcem vám povedať, že robíte dobrú robotu. Najmä dnes, keď mnohé médiá šíria   „kultúru“ bez posolstva, keď programy sú plné vulgarizmov, násilia, plytkých príbehov. Preto je dobre vytiahnuť na svetlo to, čo sa dedilo z generácie na generáciu.  Obdivujeme staré fotografie, staré predmety, banujeme za tým, čo tu bolo, čo už tu nie je. Vyťahujeme z truhlíc staré kroje, vraciame sa ku koreňom, z ktorých sme vyrástli a je nám dobre na srdci.

Najnovším takým návratom, milí moji, bol váš program Drápačky. Vrátili ma do mladosti, keď aj ja som chodila po dedine drápať perie, alebo keď sa drápačky schádzali k nám domov. Je mi ľúto, že som program nevidela naživo, že som sa k vám nemohla pridať. No vďaka Stankovi Vavrovi, jeho kamere a jeho, ale aj  Našim Bánovciam som si vaše živé vysielanie pozrela zo záznamu. Tlieskam a ďakujem vám!  Ďakujem aj za to, že do folklóru zapájate deti  a mládež.

pic
Foto: Katarína Súkeníková

Napokon prispejem aj ja svojou folklórnou troškou do mlyna.  Pripájam text, ktorý som publikovala v roku 2017 na Školskom servise.​​​​​​​

Drapte, drapte,  alebo kedy sa mohlo dievča vydávať

Na každých drápačkách v Kšinnej sa spievala pesnička Drapte, drapte, drapulienky. A keby len to. Voľakedy tam bývalo poriadne veselo.

Za mojich dievčenských čias musela mať dievka z gazdovskej rodiny vo  výbave dve osemkilové duchny a štyri dvojkilové vankúše. Až potom sa mohla vydávať. Ak, samozrejme, mala sľúbenca  a troje ohlášky v kostole. Ako hovorím, tak bolo; dnešné dievčatá by sa vydaja  hádam ani nedočkali.
Nachystať toľko peria nebola maličkosť, preto gazdiná musela rok čo rok vychovať kŕdeľ husí. Veď aj ja som sa čosi po strniskách za nimi nachodila, kláskov nazbierala, žihľavy nanosila. A v zime, skôr než som išla do školy, k potoku som ich vyháňala a pozor som dávala, či sa „pojmali“.  Dnes sa nad tým len pousmejem, ale mama sa ma na to vždy opýtala. To aby vedela, či  z vajec, ktoré pod hus podsype, nebudú záprdky. Ale to už som od témy trochu odbočila.  Všetko perie bolo treba odriapať a na to boli zimné večery a šikovné prsty žien a dievčeniec ako stvorené. Driapalo sa v utorok a v sobotu, ale  nikdy nie na Luciu. Vtedy musela každá gazdiná sedieť doma, ináč by jej Lucka „  porobila“.

„Tetka, mama vás pekne  prosí, či by ste k nám mohli prísť v sobotu na drápačky, “ s takouto pozvánkou som pobehala po celej  dedine. Voľakde sľúbili, voľakde zas nie, že nech sa mama nehnevá, lebo že tej alebo tej už sľúbili.

Keď sa začalo stmievať, ženy a dievčatá sa s miskami schádzali na drápačky. Na stole ich už čakala kopa peria.  V izbe bolo teplučko, gazda prikladal do piecky, drápačky drápali a rozprávali všelijaké príbehy. Najčastejšie to boli ľudové povery a povedačky o strašidlách. Prebrali sa aj všetky dedinské klebety a medzitým  sa spievali  žartovné pesničky a prekáračky.
Mne sa najviac páčila táto:
Tam dolu, tam dolu niže Žemberoviec stavajú kaplnku, ej, zo samých dievčeniec.
Stavajú, stavajú, kerú navrch dajú? Aničku Adame, ej, tú tam vymaľujú.
Beží Jano, beží, gäte v hrsti drží. Dajte mi ju dolu, ej, pomodlím sa za ňu.

Ale dobre si pamätám aj na túto prekáračku:
Zvečera tma býva, mesiac nesvietieva a ten Jožko Hadvig, ej, na mrkev chodieva.
Ani by nechodil, keby nekázala Katka Mišinová, ej, tá by mrkev jedla.
Dones mi, Jožinko, aspoň len do vačku, mamka mi navaria, ej, na večer omáčku.


Na posledné drápačky prišiel aj sľúbenec a dievčence a ženy mu zaspievali Naše prsty opálené, daj, sľúbenec, na pálené. Niektorej z drápačiek hodil do misky peniaze a tá ich dala budúcej mladej neveste.

Kde boli drápačky, tam ani mládenci nesmeli chýbať. Prichádzali so spevom a harmonikou.  Do izby pustili vrabca a bolo po robote. Okolo polnoci sa drápačky končili. Gazdiná priniesla na stôl misu s buchtami a bielu kávu alebo čaj so slivovicou . Ženy sa  rozchádzali s pesničkou Z polnoci bila jedna hodina. Mládenci až pred dom vystrojili svoje frajerky, aby ich po ceste nestrašilo.

​​​​​​​Drápačky má vo svojom programe aj známa Folklórna skupina Bukovina zo Kšinnej. V roku 1971 s nimi účinkovala v Československom rozhlase v Bratislave a z tohto nahrávania je aj čiernobiela  fotografia v upútavke.

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Marec 2024

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-
-
-
-
-
-
Napíšte nám [email protected]