Kšiňanské Vianoce ma vrátili do detstva

Foto: Katarína Súkeníková

Bánovce nad Bebravou 24.12.2019 (Skolske.sk)

Najskôr vyriešime  jazykový problém

Povedať Vianoce tak po kšiňansky  nie je problém. Musíte však vedieť vysloviť samohlásku ä s dvoma dĺžňami a povedať ju namiesto dvojhlásky ia. Ale napísať to v tejto podobe už problém je. Rukou by to aj išlo, no na klávesnici  som takú literu nenašla. Nenašiel ju ani google,  preto píšem Vianoce. Aspoň vidíme, aký klenot máme v nárečí, zachovajme si ho! Pre úplnosť ešte poviem, že toto dlhé ä nesmiete čítať ako e. Kým v slovách s  krátkym ä: bábätko, päta, mäso, vädnúť a pod. je to dovolené, v slove Vianoce by to bolo smiešne. Nekšiňanské by bolo hovoriť a písať Vánoce. A ešte čosi. Podľa Pravidiel slovenského pravopisu obyvateľ Kšinnej nie je Kšiňanec, ale  Kšiňan, v množnom čísle Kšiňania. Obyvateľka tejto obce je Kšinianka, teda žiadna Kšiňanka, množné číslo sú Kšinianky a prídavné meno je kšiniansky. Že vám to nejde do úst? Ani do uší? To nič,  ani mne. Ani  Word  to nechce prijať, stále mi to podčiarkuje. Medzi svojimi hovorte tak, ako vám jazyk narástol.

Čo pánbožko nadelil Kšiňancom

Keď pánbožko rozdával lásku, Kšiňancom povedal: „Ste dobrí ľudia, preto vám okrem lásky k všetkému stvorenstvu,  živému i neživému, dávam aj  lásku k tomu, čo vy sami stvoríte.  Pri každej príležitosti si budete spievať - pri práci i pri zábave, pri smútku, i pri radosti.  Vytvoríte bohatú kultúru a tá sa bude dediť z otca na syna. Aby aj vaši potomkovia vedeli, akých mali múdrych a šikovných dedov. Ochraňujte si toto bohatstvo!“ 

​​​​​​​Naši predkovia tento dar vďačne prijali. Vytvorili mnohé predmety, kroje, tance, ľudové i duchovné piesne a spievali ich tak, ako im pánboh prikázal. Vytvorili  zvyky a tradície, ktoré by dnes, keď  prijímame americkú či inú cudziu kultúru, upadli do zabudnutia. Lenže múdri Kšiňanci si povedali, že to nemôžu dopustiť, že cudzie nechcú a dedičstvo otcov si zachovajú.

Čo bolo v programe a čo to vo mne vyvolalo

Milí moji Kšiňanci, milá Bukovina! Ťažko sa mi hľadajú silné slová na vyjadrenie pocitov z vášho vianočného programu. Povedala by som excelentné, bravúrne, ale je mi to cudzie, nejde mi to na jazyk a  do našej reči to nepasuje. Možno bude lepšie povedať,  že sa mi oči ligotali slzami. A nielen mne. Vidieť vás naživo je zážitok. Program Kšiňanské Vianoce vo mne vyčaril dokonalú predstavu Vianoc a dní pre nimi. Vrátil ma do detstva. Priznám sa, že na ondrejské  zvyky  si nepamätám. Možno preto, že ja som nikdy nechodila triasť ploty, my sme nemali ohradený dvor, ale spomienka na Luciu vo mne stále žije.   Pred Luciou odniesla mamička kolovrátok do komory,  aby ju nepokúšal.  Lebo beda! „Ktorá žena by na Luciu k nemu sadla, tej by Lucka porobila,“ hovorila moja zlatá priadka. S Luciou sa mi spája aj jedna nepríjemná príhoda. Raz som sa bez pýtania, lebo naši by ma aj tak nepustili, vybrala chodiť po Lucii. V komore som zobrala husacie krídlo, prikryla som sa plachtou a poďho z dom do domu kúty vymetať. U Hudecov som dostala nejaké halieriky a doma  bitku. Aj scénka s pečením oblátok u pána rechtora mi pripomenula mamičku a tetu Štefku Melasovú. Po mnohých rokoch si obidve pamätali vinš, ktorý pri roznášaní oblátok recitovali. Pán rechtor napísal deťom zoznam,  do ktorých domov kto má ísť, aby nikoho neobišli. Za oblátky poslali gazdiné pánu rechtorovi trošku zbožia alebo fazule. Čo kto mal, to dal. A deti obyčajne dostali po jabĺčku alebo zopár drobných. Teta Štefka na Novine dostala korunu. Júj, či sa len potešila! V tých časoch to bol veľký peniaz.  

​​​​​​​So spomienkami ožili aj moji drahí
 

Pri vašom speve, milí rodáci, ožili aj moji drahí. V nedeľu poobede sme sedávali pri stole a  spievali pesničky z kancionála. Ocko začínal a my sme sa pridali. Keď zatiahol falošne, ja som sa, veru, aj zasmiala. Pri pesničke Tichá noc, ktorou ste pri zhasnutých svetlách so svetielkami v ruke uzavreli svoje vystúpenie, bola predstava betlehemskej noci a Štedrého večera dokonalá. Zavoňali mi mamine dobroty: kapustnica, makové a orechové štedráky, pupáčky s tvarohom aj makové cestenice. Rozvoňal stromček, ktorý otecko na Štedrý deň priniesol z hory. Ozdobil ho jabĺčkami a orieškami a nakoniec anjelovými vláskami. Ozdobenú  jedličku zavesil  v izbe pod hradu. Večer sme všetci išli do kostola privítať malého Ježiška. Ja som mu zarecitovala pod jedličkou básničku, ktorú ma pán farár Buček naučil. Keď sme sa vrátili, sadli sme si k štedrovečernému stolu.  Spomínam si, že každý rok chodila cigánka Adela zo Žitnej na Štedrý večer vinšovať.  Keď sa pod oknom ozval jej spev, mamička vyšla na podstienku, podala jej koláč a poďakovala za vinšovanie.

Ešte toto patrí k mojim Vianociam

Príď, Ježiško, k nám

Zababušené dievčatko vybehlo z domu a kamsi sa ponáhľa. Nasnežilo, ale chodníček je už prebrodený, kráča sa mu ľahko.  Prebehne okolo kostola až k potoku. Spomalí a opatrne prechádza drevenou lavičkou,  aby nespadlo. Potok je zamrznutý, ale aj tak musí dávať pozor. Veľký pozor, lebo tak mu to doma nakázali. Kedysi  sa vraj v potoku utopil kočiš s vozom aj s koňmi.  Koníky sa na hornej ceste pod farou splašili, zleteli prudkým svahom dolu a stalo sa hrozné nešťastie. Bolo to dávno, ale ľudia to stále spomínajú. Aj na to myslí dievčatko, keď ako po streche kráča hore po strmých,  šmykľavých schodoch. Chvalabohu, kapčeky sa ani raz nepošmykli.  Schodíky boli posypané popolom, a tak šťastlivo prišlo až do cieľa.

Aj táto spomienka  mi prichádza na rozum, keď sa blížia Vianoce. Boli sme deti a v predvianočnom čase sme sa schádzali na fare, aby sme nacvičili básničky pod vianočný stromček.

​​​​​​​Pán farár nás zaviedol do izby. Za ním prišla   pani farárka aj s deťmi.  Na stôl pred nás položila misu vianočných koláčov.  Vôňa škorice, panské stoličky, obrazy na stenách, všetko ma tu fascinovalo. Nič také v našich dedinských domčekoch  nebývalo.  Neviem, na čo som sa v tej chvíli tešila viac, či na básničku, alebo  na koláče.  Možno  aj tak narovnako. Koláče mi veľmi chutili a básnička Príď, Ježiško, k nám  tiež bola veľmi krásna. Vychádzala zo srdiečka, a aj keď odvtedy prešlo veľa rokov,  viem ju dodnes. Hovorí o detskej radosti z Ježiškovho  narodenia. Nuž a práve v tom spočíva to pravé,  kresťanské posolstvo Vianoc. A my ho v každodennom zhone prehliadame, zabúdame naň. Nech  teda malý Ježiško príde všade ta,  kde ho čakajú,  k bohatým aj chudobným, aj k ľuďom bez domova.  Nech vojde  do  ľudských sŕdc a prinesie nám lásku, pokoj a mier!

​​​​​​​Príď, Ježiško, k nám!
 
​​​​​​​
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou