Príbeh zo starých Bánoviec: O Erdeičkinej husi
Igor Vizner mi s fotografiami k článku Tancoval brejk a po francúzsky vedel povedať iba nivo stable... poslal aj tento príbeh.
Bánovce nad Bebravou 08.09.2021 (Skolske.sk)
Na vysvetlenie píše:
Posielam Vám aj poviedku O Erdeičkinej husi. Je v nej spomenutá chudobná vdova Júlia Viznerová, moja praprababka, ktorá žila v chudobinci pri rieke Radiša, ako bola krčma Pod periskom. Dal mi ju pán Fojtík, s ktorým som sa počas mojej dovolenky v Bánovciach stretol aj osobne.
Igor
V spomínanom článku o Igorovi som nevidela priestor pre túto poviedku, preto som sa rozhodla publikovať ju osobitne.
Pre úplnosť ešte pripomeniem, že príbeh autorsky spracoval pán Jozef Fojtík.
O Erdeičkinej husi
Tento príbeh sa stal v Bánovciach nad Bebravou v 30-tych rokoch 20. storočia a je opisom skutočnej udalosti. Stal sa v tej dobe mladému učňovi Milanovi.
V Bánovciach nad Bebravou mali židia veľa obchodov a firiem. V kúte námestia stál dom, v ktorom mal malý obchodík so zmiešaným tovarom žid Július Erdei. Tento dom po vojne zbúrali a miesto neho postavili nový obchod, ľudovo zvaný ,,Luba“.
Majiteľ Erdei mal v obchode dvoch učňov. Jedným z nich bol spomínaný Milan. Na bánovskom rínku sa konal tradičný jarmok. Na tomto jarmoku kúpila pani Erdeička vykŕmenú hus. Veľmi sa jej tešila, lebo ju jednaním kúpila veľmi lacno. Zavolala slúžku a tá zavolala učňa Milana. Pani lámanou nemčinou prikázala Milanovi, aby zaniesol hus ich ,,košerovi“ do Rezákovej uličky, ktorý zabíjal rituálnym spôsobom zvieratá pre židov. A aby sa spýtal, kedy si má po ňu, už ošklbanú, prísť. Mala dobrú náladu a dala Milanovi ,,na pivo“. Potešený Milan vzal milú hus pod pazuchy a išiel ku ,,košerovi“. A veru mal starosti s tou husou. Musel prejsť cez celé jarmočnisko. A hus začala gágať. Milan ju silnejšie stisol, vybuchnátoval a povedal jej: „Budeš ticho, ty potvora!“ Stretol sa s kamarátmi a chcel sa s nimi porozprávať. Ale jeho hus silným gagotom odpovedala ostatným husiam na trhovisku. Milanovi to nebolo po vôli a znova ju vybuchnátoval a povedal: Budeš ticho, však ty nebudeš dlho gagotať, ideš ku ,,košerovi“. Úctivo pozdravil ,,košera“, odovzdal pozdrav od pani Erdeičky a spýtal sa, kedy má prísť po hus. „Košer“ mu povedal: ,, Príď zajtra o takýchto časoch!“
Na druhý deň prišiel. Hus bola pripravená a zabalená. Poďakoval, zobral hus a odovzdal ju slúžke. Tá ju rozbalila a zbadala na povrchu modré podliatiny. Nemecky zavolala pani Erdeičku, aby sa išla pozrieť na hus. Erdeička si dala monokel a zbadajúc modré podliatiny, zalomila rukami a povedala: „ Jesus Maria, to my nemožem jesť, to neni košer!“ Milan bol preľaknutý, lebo vedel, že modré podliatiny sú dôsledkom jeho buchnátov. Nakoniec Erdeička prikázala slúžke, aby Milan zaniesol hus chudobnej vdove Viznerovej.
Milan vdove Viznerovej porozprával, čo a ako sa stalo, a bolo mu do plaču. A vdova Viznerová ho utešila, aby sa nebál, dala mu 15 korún a takto mu povedala : „Milanko, aj druhý raz sprav to isté a dones mi tú hus a znova dostaneš 15 korún.“ Bola rada, že prišla tak lacno k vykŕmenej a ošklbanej husi.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou