SLOVENČINA180: Jána Hollého na Dobrej Vode navštívili Štúr, Hurban a Hodža
V tzv. bernolákovčine písal svoje diela katolícky kňaz Ján Hollý (1785 - 1849), ktorý bol v čase slovenského národného obrodenia v 19. storočí už žijúcou legendou.
Dobrá Voda/Bratislava 17. júla (TASR) - Na fare Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom sa v dňoch 11. až 16. júla 1843 konalo stretnutie, na ktorom Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža rokovali o podobe spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia.
Pri snahe o novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny nadviazali aj na Antona Bernoláka (1762 - 1813), ktorý v roku 1787 kodifikoval spisovnú slovenčinu, ale na základe kultúrnej západoslovenčiny. V tzv. bernolákovčine písal svoje diela katolícky kňaz Ján Hollý (1785 - 1849), ktorý bol v čase slovenského národného obrodenia v 19. storočí už žijúcou legendou.
Aj preto sa Štúr, Hurban a Hodža rozhodli, že si nechajú myšlienku kodifikácie spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia odobriť aj básnickým bardom bernolákovčiny.
Ján Hollý sa po požiari na svojej fare v Maduniciach v máji 1843 už ako penzionovaný kňaz uchýlil na faru katolíckeho kňaza Martina Lackoviča, ktorý pôsobil na Dobrej Vode. Štúr, Hurban a Hodža sa za Hollým na Dobrú Vodu vybrali už na druhý deň, 17. júla 1843, ako skončili rokovania v Hlbokom. Hollý ich myšlienku, novej spisovnej slovenčiny osnovanej na stredoslovenskom jazykovom základe, odobril.
Stretnutie na Dobrej Vode inšpirovalo aj maliara Andreja Kováčika k namaľovaniu dnes už známeho obrazu "Návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode" z roku 1935.
Štúr, Hurban a Hodža však doriešili otázku spisovnej slovenčiny až o rok neskôr na zakladajúcom zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši 26. - 28. augusta 1844. No už druhý ročník Hurbanovho almanachu Nitra (1844) vyšiel v tzv. stredoslovenčine a používali ju aj "Slovenskje národňje novini".
Novú spisovnú slovenčinu kodifikovali následne základné jazykové práce Ľudovíta Štúra "Nárečja slovenskuo alebo potreba pisaňja v tomto nárečí" a "Nauka reči Slovenskej", ktoré vyšli v roku 1846.
Mladšia generácia evanjelikov a katolíkov prijala Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk, ale u starších predstaviteľoch sa stretala aj s nesúhlasom. K zjednoteniu názorov prispela až hodžovsko-hattalovská reforma z roku 1852.