Známe i menej známe osobnosti našej histórie: Štefan Záhorský
Záhorský bol jedným z členov 24-člennej delegácie, vedenej J. Kozáčekom, ktorá 20. marca 1849 odovzdala cisárovi Františkovi Jozefovi I. Prosbopis slovenského národa.
Bratislava 01.01.2025 (Skolske.sk)
Štefan Záhorský /28.apríl 1817– 25. február 1863/ bol rímskokatolícky kňaz, pedagóg, slovenský národný buditeľ, jeden zo zakladajúcich členov Matice slovenskej, podporovateľ národných podujatí a chudobných študentov, sa narodil v roľníckej rodine. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Kremnici, Leviciach a v Tate (dnes Maďarsko). V roku 1834 bol prijatý za klerika banskobystrického biskupstva a poslaný na filozofické štúdiá do Jágru ( Eger v Maďarsku ). V rokoch 1836 – 1840 študoval teológiu v Pázmáneu vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený v roku 1840. Dňa 31. októbra sa stal kaplánom v Handlovej.
V rokoch 1841 – 1843 bol študijným dozorcom a profesorom uhorského práva v teologickom seminári v Banskej Bystrici. 31. marca 1844 bol vymenovaný za riadneho profesora cirkevnej histórie a kanonického práva na teologickom seminári v Banskej Bystrici. Štefan Záhorský sa zaslúžil o vzdelávanie a výchovu mládeže v slovenskom národnom duchu. Potvrdzuje to i spomienka na Štefana Záhorského z pera jeho žiaka Michala Chrásteka, ktorý v nekrológu na počesť Štefana Záhorského v časopise Sokol, č. 9 z roku 1863 napísal: „Záhorský náš zajiste už v mladistvom veku svojou zahorevší pravou láskou k národu svojemu, túto všade, zvlášte na semäništi b. bystrickom prejavoval a rozširoval, blahodarne pôsobiac svojim príkladom a vplyvom na podriadenú a zverenú mládež, ktorá ním o dôležitosti láske k národnosti poučovaná, povzbudzovaná a ustavične vedená nemohla nenasledovať jeho sľapaje a nekráčať po ukázanej ceste, keď už zo semänišťa vyšlá, poslaná bola do vinice Pána, pracujúc tam spolu i na roli národa dedičnej, uskutočňujúc a v život uvádzajúc po celom, v 4 slovenských stoliciach rozloženom biskupstve b. bystrickém, slová a nárady niekdajšieho vodca a učiteľa svojeho.“ Záhorský aktívne podporoval všetky aktivity slovenského národného hnutia, osobne sa poznal s Ľudovítom Štúrom , aktívne spolupracoval s Andrejom Sládkovičom. Dňa 5. februára 1849 sa v Banskej Bystrici konala obnova stoličných úradov. Za úradnú reč bola ustanovená slovenčina.
Za členov stoličného úradu boli vymenovaní aj Štefan Záhorský a Andrej Sládkovič.
Štefan Záhorský aktívne bojoval za používanie slovenčiny. Záhorský bol jedným z členov 24-člennej delegácie, vedenej J. Kozáčekom, ktorá 20. marca 1849 odovzdala cisárovi Františkovi Jozefovi I. Prosbopis slovenského národa, ktorého hlavným bodom bola požiadavka odlúčenia Slovenska z Uhorska.: „....Aby slovenský národ, takmer tri milióny ľudí rátajúci, bol uznaný ako národ v určitých zemských hraniciach...“ Štefan Záhorský sa onedlho - rovnako ako mnohí ďalší národovci - pre svoje národnostné postoje a prejavy dostal do nemilosti vrchnosti. Cítiac sa v ohrození, apríli 1849, hľadal útočisko vo Viedni. Po svojom 4 mesačnom pobyte vo Viedni naďalej pokračoval vo svojich národno-buditeľských aktivitách, avšak už s podlomeným zdravím. Počas pobytu vo Viedni začal chorľavieť a po návrate kvôli podlomenému zdraviu sa v roku 1852 vzdal profesúry v banskobystrickom seminári, ako aj miesta redaktora v časopise Cyrill a Method.
22.apríla 1852 dostal faru v Hájnikoch. Popri vykonávaní svojich kňazských povinností v obci Hájniky od roku 1853 pôsobil v rôznych cirkevných funkciách. Na fare v Hájnikoch sa necítil opustený. Štefan Záhorský počas svojho pôsobenia v Hájnikoch prijal viaceré známe osobnosti, ku ktorým patrila aj Božena Němcová. Andrej Sládkovič patril k Záhorského pravidelným návštevníkom.
Začiatkom decembra 1861 sa napriek stále zhoršujúcemu zdravotnému stavu zúčastnil memorandovej delegácie, vedenej Štefanom Moyzesom, k panovníkovi do Viedne. Michal Chrástek v nekrológu v časopise Sokol z roku 1863 o tejto udalosti píše: „ Keď zase tenže najdôstojnejší p. biskup náš s počiatkom decembra r. 1861 s cieľom vydobudnutia ľudských, národných a kresťanských nám práv spolu i s inými výtečníkami našími pred najvyšší prestol kráľovský do Viedne sa ustával, k výboru tomuto národniemu, čili vyslanstvu slovenskému, ač práve chorľavý pridružil sa i Záhorský náš, s radosťou podstúpiac pre dobro národa ťažkosti cesty tejto.“ František Jozef I. memorandové požiadavky zaslal uhorským orgánom, ktoré sa však jeho riešeniu nevenovali.
Štefan Záhorský bol prvý z katolíckych kňazov, ktorí vo svojom závete (sumou 900 zlatých) pamätali na Maticu slovenskú. Okrem toho – ešte počas svojho života prispel sumou 200 zlatých.
V priestoroch hájnickej fary dal na vlastné útraty vystaviť hospodárske budovy, finančne pomáhal chudobnej, študujúcej mládeži.
Jeho šľachetné činy a lásku k svojmu národu sa snažil vykresliť vo veršovanej podobe jeho blízky priateľ Andrej Sládkovič v básni Na mohyle Štefana Záhorského
(28. február 1843), ktorú predniesol na jeho pohrebe .