K 204. výročiu narodenia Jozefa Karola Viktorina
Tŕnistá cesta od Zavaru po Vyšehrad /Visegrád/.
Bratislava 11.03.2026 (Skolske.sk)
Jozef Karol Viktorin patrí ku skupine katolíckych vzdelancov, kňazov, ktorí súbežne so štúrovcami tvorili predpoklady budúceho, široko rozvetveného národného života v matičných rokoch.
Jeho cesta životom bola plná prekážok. Už od mladosti sa stretával s nedostatkom, neskôr s prenasledovaním, utrpením.
Jeho najlepším priateľom už od obdobia štúdia v kňazskom seminári bol Ján Palárik. Počas štúdia v kňazskom seminári boli obaja neraz prenasledovaní za svoje národné povedomie, za štúdium slovenskej a slovanskej literatúry, za čo im „visela nad hlavami“ i možnosť vylúčenia zo štúdia. Popri túžbe po vzdelaní to boli vytrvalosť a odhodlanosť, ktoré mu pomohli preklenúť mnohé prekážky v živote.
Od roku 1845 prispieval Viktorin do Orla Tatranského (príloha Štúrových Slovenských národných novín), kde uverejňoval recenzie rozličných diel, ale aj svoje vlastné úvahy a postrehy. Viktorinov hlas bol hlasom volajúcim po potrebe národnej svornosti, po potrebe jednotnej spisovnej slovenčiny. V neskoršom období sa stal vydavateľom almanachov Concordia a Lipa. Úzko spolupracoval s mnohými uznávanými, ale i začínajúcimi autormi svojej doby. Vydal diela Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, Jána Palárika a mnohých ďalších. Priebežne sa venoval aj vlastnej tvorbe. K jeho najvýznamnejším dielam patrí Grammatik der Slowakischen Sprache ( Gramatika slovenského jazyka), Visegrad hajdan és most, Visegrad einst und jetzt a i.
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa Viktorin aktívne zúčastňoval na všetkých významných národných akciách, akými boli: založenie Matice slovenskej, slovenských gymnázií, Spolku sv. Vojtecha.
Spolupracoval aj so Slovanmi okolitých krajín. Veľkú ozvenu v živote zadunajských Slovákov nechal jeho pobyt vo Vyšehrade, kde trávil posledné obdobie svojho života.
V dňoch 6.-7.júna 1861 sa konalo v Turčianskom sv. Martine slovenské národné zhromaždenie, na ktorom pod názvom Memorandum národa slovenského vyhlásili slovenskí národovci národný program. Program zahŕňal o. i. aj požiadavku slobodne zakladať literárne, hospodárske a osvetové spolky. Toto zhromaždenie otvorilo cestu aj k založeniu celonárodného spolku Slovákov – Matice slovenskej. Prípravu založenia tejto inštitúcie zverili do rúk tzv. Dočasnému výboru, ktorého členmi boli : Ján Francisci, Ján Gotčár, Viliam Paulíny-Tóth a Ján Palárik.
Matica slovenská mala združovať všetkých slovenských kultúrnych, vedeckých a osvetových pracovníkov, podporovať rozvoj slovenskej literatúry a umenia, organizovať osvetovú činnosť medzi slovenským ľudom. Základným kameňom jej založenia sa stalo tisíc zlatých, ktoré venoval brezniansky statkár Ján Čipkay .
Keďže na založenie Matice bolo potrebné zozbierať väčší finančný kapitál, dočasný výbor dňa 4. novembra 1862 rozposlal Ohlásenie Slovenskej Matice, v ktorom vyzýval príslušníkov slovenského národa prihlásiť sa za členov Matice a posielať členské príspevky. Príspevky mali byť posielané Jánovi Franciscimu a opatrovať ich mali dočasní pokladníci Jozef Viktorin a Michal Chrástek. „ ... Kým by valné, keď príhodný čas príde, povolať sa majúce zhromaždenie rozhodne určilo povolanie dočasného pokladníka ochotne prevzal na seba o to požiadaný p. Jozef Viktorin a všetky hotové peniaze skladať sa budú pod menom Slovenskej Matice do budínskej sporiteľny na úroky... . V Budíne, dňa 4. novembra 1862, Ján Francisci, v. r. - Ján Gottšár, v. r.- Vilém Paulíny Tóth, v. r. - Ján Palárik, v. r. … “ 1
1.mája 1863 oznámil Ján Francisci radostnú správu, že na Maticu slovenskú sa pozbieralo 50 000 zlatých, čo bolo desaťnásobne viac, ako bola požadovaná kaucia na povolenie Matice slovenskej z roku 1851. Priebežne so zbierkou sa pripravovali všetky náležitosti potrebné na založenie Matice vrátane jej symbolov. Oduševnene sa podieľal na všetkých aktivitách spojenými s prípravnými prácami. Nezaháľal ani v iných oblastiach literárneho sveta.
Na počesť 1000. výročia príchodu Cyrila a Metoda vydal Jána Hollého spisy básnické (viď. obr.). V deň tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda na Moravu, 4.augusta 1863, sa naplnil sen Jozefa Viktorina a ďalších tisícov slovenských národovcov. Konečne vznikla celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov, za ktorú tak dlho bojovali.
Jozef Viktorin bol veľmi silnou, vytrvalou osobnosťou. Svedčí o tom skutočnosť, že v rovnakom časovom období sa venoval širokej škále aktivít. Príkladom sú i 60.roky 19. storočia, kedy okrem toho, že sa aktívne podieľal na založení Matice slovenskej, vydal Gramatiku slovenského jazyka, almanachy Lipa... Na tisíce výročie príchodu Cyrila a Metoda do Veľkomoravskej ríše vydal Viktorin v Pešti Jána Hollého Spisy básnické1, čo bolo nesporným prínosom pri rozširovaní skvostov slovenskej literatúry .
Jozef Viktorin bol po celý svoj zvyšok života aktívnym podporovateľom Matice slovenskej nielen vlastnou tvorivou prácou, ale aj ako vydavateľ skvostov slovenskej literatúry.
Franko V. Sasinek o ňom napísal:„...Jozef Viktorin bol skromný, rozumne hospodáriaci človek, ale kde bola potreba a kde dôstojnosť to vyhľadávala, tam bol štedrý....Živý, vždy vrelý i trvácny......mal nepokojnú a neustávajúcu pracovitosť, až do úplného zdarného dokončenia započatého diela... .“
Literatúra:
Sasinek, F. : Jozef Viktorin. In: Letopis Matice slovenskej,11,1874,č.2,s.133 – 137.
Ohlásenie Slovenskej Matice . In.: Slovesnosť, ročník 1, v Skalici, 9. februára 1863,č.1, s. 1 -4 .
Rusnáková, H.: Búrlivý život J.K.Viktorina
Marec 2026
