Autor textu: TASR
04.06.2019

V skúške morálnej kredibility sme neobstáli

Hovorí absolventka UK - sudkyňa Elena Berthotyová.

Bratislava 4. júna (TASR)

Elena Berthotyová je sudkyňou na Najvyššom súde (NS) SR, kde sa venuje azylovému právu. Niektoré jej rozhodnutia v tejto oblasti možno oprávnene zaradiť medzi prelomové. Senát Správneho kolégia NS SR, ktorému predsedá, získal cenu Judikát roka 2017 za súdne rozhodnutie ochraňujúce základné práva žiadateľky o azyl z Afganistanu a jej troch maloletých detí. Absolventka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá je zakladajúcou členkou sudcovskej nezávislej iniciatívy Za otvorenú justíciu, v rozhovore pre TASR porozprávala nielen o jej práci, ale i o tom, ako z pohľadu svojej profesie vníma situáciu v súvislosti s migračnou krízou či v čom vidí najväčší problém justície na Slovensku.


      Prečo ste sa rozhodli byť sudkyňou?

      Po absolvovaní práva som sa prihlásila do výberového konania na prokuratúru aj na Mestský súd v Bratislave. V oboch prípadoch som uspela. Na prokuratúru som mohla nastúpiť hneď. Podmienkou prijatia za justičného čakateľa bolo predložiť lustráciu Federálneho ministerstva vnútra ČSFR o tom, že som nebola spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Rozhodla som sa počkať na výsledok lustrácie. Ten prišiel až o dva mesiace, dodnes však neľutujem ani to čakanie, ani výber svojho povolania. K rozhodnutiu stať sa sudkyňou ma viedla túžba po hľadaní a nachádzaní spravodlivosti. Nemalou motiváciou bola i potreba nezávislosti, ktorú monokratický systém prokuratúry ani vtedy neumožňoval.


      V čom vidíte najväčší problém justície na Slovensku?

      Za najväčší problém považujem nízku dôveru verejnosti v justíciu. Verejnosť od nás sudcov očakáva, že budeme nielen múdri, uvážliví, ale aj odvážni, s pevným charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. Drvivá väčšina sudcov chápe, že hľadanie a uplatňovanie spravodlivosti je ich poslaním. Svedčí o tom množstvo kvalitných právoplatných rozhodnutí, ktoré však nie sú verejnosti známe. Treba však priznať, že väčšina slovenských sudcov v rozhodujúcom čase nedisponovala dostatkom odvahy razantne sa ohradiť voči deštrukcii súdneho systému zvnútra, voči zneužívaniu moci v justícii, voči šikanóznym disciplinárnym návrhom voči sudcom – kritikom vnútorných pomerov. Naproti tomu sa sudcovia vedeli nahlas vyjadriť, pokiaľ išlo o ich platy, a vedeli sa zomknúť pri podávaní hromadných diskriminačných žalôb proti štátu. Myslím si, že verejnosť nás hodnotila aj cez takúto skúšku vlastnej morálnej kredibility. Úprimne som presvedčená, že sme v nej neobstáli. Za problém považujem aj to justičné ticho (najmä u tých, ktorí sú oprávnení iniciovať disciplinárne stíhanie sudcov) po niektorých mimoriadne nevhodných vyjadreniach sudcov na verejnosti. Keď k tomu pridáme dĺžku konania (za ktorú však sudcovia spravidla nenesú vinu), niektoré nezrozumiteľné a nepresvedčivé rozhodnutia, nemôžeme sa čudovať, že verejnosť nám dáva v prieskumoch jasnú odpoveď – nedôveruje nám. Dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje. Pokiaľ my, sudcovia, nepochopíme, že sa o ňu musíme uchádzať každým jedným rozhodnutím, ale aj postojmi a vyjadrovaním sa na verejnosti vrátane jasného postoja k tomu, čo je pre náš stav ešte akceptovateľné a čo nie, čo je už dávno za hranicou slušného správania, len ťažko si získame dôveru verejnosti.


      Skúste nám priblížiť, čomu konkrétne sa v oblasti azylového práva venujete.

      Azylovým prípadom som sa venovala už ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Venujem sa im aj na Najvyššom súde SR, kde pôsobím od roku 2005. Jednak ide o vskutku zaujímavú právnu problematiku obsiahnutú aj v medzinárodných dokumentoch, jednak je tu významne zastúpený aj ľudský rozmer. Pretože za každým prípadom sa skrýva osud konkrétneho človeka. Na NS SR rozhodujeme s konečnou platnosťou a od nás závisí, či žiadateľovi o azyl u nás umožníme zostať alebo ho vystavíme riziku návratu do krajiny jeho pôvodu, kde mu môže hroziť dokonca smrť. Toto si v plnej miere a s plnou vážnosťou v našom senáte uvedomujeme. Od samého začiatku ma na tejto agende lákala predovšetkým inakosť v posudzovaní azylových prípadov, ktoré sa od iných typov rozhodovania správnych orgánov líšia najmä v dokazovaní. Žiadateľ o azyl spravidla nedisponuje žiadnymi dôkaznými prostriedkami, často ani dokladom totožnosti, len svojou výpoveďou a tvrdením o prenasledovaní. „Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“ To je jedna z prvých prelomových právnych viet, ktoré sme na NS SR prijali k posúdeniu dôkaznej situácie žiadateľa o azyl. Ten bol do publikovania tohto významného rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v dôkaznej nevýhode, ktorá pre neho končila prijatím negatívneho rozhodnutia. V tejto oblasti sme prijali celý rad prelomových rozhodnutí, napríklad k definícii inštitútu azylu, k zisťovaniu skutkového stavu, k zásade tzv. materiálnej pravdy, k štandardom a rozloženiu dôkazného bremena, k jednotlivým dôvodom prenasledovania, k azylu z humanitných dôvodov, k žiadateľom „sur place“ a podobne.


      Ako – aj z pohľadu svojej profesie – vnímate situáciu v súvislosti s migračnou krízou?

      V ostatnom období bol európsky kontinent konfrontovaný s mohutnými migračnými vlnami, v rámci ktorých prúdia na starý kontinent tisícky utečencov z viacerých afrických krajín, ako aj mnohých štátov Blízkeho či Stredného východu a juhozápadnej Ázie. Najmä ostatné tri roky môžeme pokojne nazvať rokmi utečencov v Európe. Nie však na Slovensku. Pretože za posledné necelé tri roky požiadalo na Slovensku o azyl 407 žiadateľov. Celkovo za 25 rokov (od roku 1993 sa udeľuje štatút utečenca, neskôr azyl) požiadalo na Slovensku o azyl 58.874 žiadateľov, z toho bol azyl udelený 856 žiadateľom. V tomto smere za ostatnými krajinami hlboko zaostávame. Tieto objektívne údaje o počte žiadateľov o azyl a udelených azyloch treba dať do pozornosti najmä tým, ktorí majú ambíciu zneužívať utečeneckú problematiku na zvyšovanie svojho (politického) profitu.


      Univerzita Komenského tento rok oslavuje 100. narodeniny. Čo by ste jej pri tejto príležitosti zapriali?

      Univerzite Komenského, ktorá tento rok oslavuje 100. narodeniny, želám, aby sa jej darilo vychovávať nielen dobrých odborníkov, ale aj čestných ľudí, ktorým nie je ľahostajné, v akom svete žijú. Návrat humanizmu, slušnosti a tolerancie do spoločnosti by mohlo byť krédo, s ktorým vstúpi Univerzita Komenského do novej storočnice, a to zaradením výučby etiky na všetkých fakultách.


      UPOZORNENIE: TASR zverejňuje rozhovory s úspešnými absolventmi Univerzity Komenského v Bratislave pri príležitosti 100. výročia jej založenia.

Čo treba vedieť o koronavíruse

Jún 2022

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
Napíšte nám [email protected]