Autor textu: Mária Škultétyová
10.06.2019

Dobrí Američania, rabovačky a ruské kopačky

Spomienky Petra Hrubého na život v zajateckom tábore – 2. časť.

Foto: Archív

Bratislava 10. júna (Skolske.sk)

Buchla bomba

Že som živý, to je len náhoda. Bol som na stanici v jednej budove, bolo tam aj zopár Nemcov. Buchla bomba, okná nám vyleteli a plno staniolu. Všetko potom utekalo do bunkra, ten bol blízko, ale nie betónový, iba sklepený. Jeden kamarát od Trnavy, čo mal ísť domov, ale ho nepustili, ten ma volal silou do toho bunkra. Ja mu hovorím, aby sa pichol do kúta, či ťa má zabiť tu, lebo tam. On ma neposlúchol, do toho bunkra šiel. Za chvíľu buchla  druhá bomba. Keď padol dole dym, vyšiel som von, padla priamo na ten bunker.

Do hrobu aj s jačmeňom

Kamarát bol ešte len na schodoch a už bol mŕtvy. Keby som ho bol poslúchol, bol by som tam býval aj ja. Ja som ho už nepochovával, lebo nám už končila zmena. Pochovávala ich poobedňajšia zmena. Keď ho dávali do jamy, padal z neho sladový jačmeň, lebo mal niekde nájdený vagón s jačmeňom, ale nikomu to nepovedal. Vraj ich dávali dvanásť do jednej jamy. Dali štyroch, posypali chlórovým vápnom a zase štyroch. Predstavte si, že náš jeden chlap bol pri druhom vchode a ten bol živý, ale štrnásť dní bol hluchý. Vnútri chlapi stáli, ale všetko bolo mŕtve, aj stojaci. Tá bomba padla priamo na stred bunkra. Potom sme už nerobili.

Ra-ta-ta-ta

Jedného dňa, keď svitalo, išli okolo lágru také malé tanky, utekali sme za nimi, lebo sme už boli voľní, posti poutekali, ale tanky nám v zboží zmizli, lebo už bolo veľké. Až asi okolo jedenástej hodiny išla pechota. Najprv išiel vojak, mal na chrbáte anténu a sluchátka na ušoch. Sme ich pozorovali. Naraz v poli zarachotil guľomet, vojaci zaľahli a tank išiel dopredu. Prišiel k tomu guľometnému hniezdu. To sme videli, jak ich z tej jamy vyťahovali.

Čo tam len hľadali

Museli vyzliecť košele, každému sa dívali pod pazuchy, čo tam hľadali, to neviem. Niektorých hádzali do tanku a ostatným rozbili pušky o tank a nakopali do zadku a pustili preč. Ale Halle sa dlho držalo, hádam aj štrnásť dní. Jeden večer ho tak osvietilo zvrchu, že tam bolo, ako keď pekne slnko svieti.

Rabovačky aj ruské kopačky

A na stanici sa už vo veľkom rabovalo. Tam bol veliký most cez celú stanicu a ten nevyhodili. My sme sa pri tej rabovke len dívali, čo sa deje. V blízkosti Halle bola konzervárňa, ta chodili naši chlapi na konzervy. Na druhý deň som ta i ja šiel, ale už tam mali Američania stráž. Tam sa objavili aj Rusi, tých nakopali do zadku, sem- tam aj kolbou uderili. Pýtal som sa, prečo to robia, a mi povedali, že to sú ruskí zbehovia.

Dobrí  Američania

Musím ešte pripomenúť, že o nás sa už nikto nestaral, žili sme na vlastnú päsť, až keď dobyli Halle, prišli Američania a doviezli nám proviant, takzvaná UNRA, všelijaké maškrty a sucháre. Ja som sa skamarátil s jedným Američanom, čo vedel perfekt po česky, lebo rodičov mal vraj z Prahy, a zásoboval armádu, ale z nemeckých skladov. Chodil som mu pomáhať nakladať a vykladať a dal mi konzervy, koľko som chcel. Tak mali sme čo jesť, boli sme štyria, jeden od Trenčína z Polusia/Záriečie- Ománek, druhý od Topoľčian - z Krušoviec, meno neviem, tretí neviem, odkiaľ bol a ani meno neviem, a ja. Ubytovávali nás každú chvíľu inde.

Bankári na konzervách

Boli sme ubytovaní aj priamo v banke a s tými spismi aj s kasňami kúrili a ohrievali sme si konzervy. Prišiel tam aj jeden Nemec z tej banky a nariekal, čo my tam robíme. Ale zarevali sme naňho raus a hneď bol preč. Raz sme pred bankou varili hrach. V blízkosti z jedného činžiaku, z balkóna sa na nás dívala Nemka aj s takým päť- šesťročným chlapcom.

Slovensko- nemecké priateľstvo

Poslala chlapca za nami a doniesol nám karty mariášky. My sme chlapcovi dali plné vačky cukríkov, čo nám dávali Američania. Chlapca sme pozorovali tak, aby to Nemka nezbadala, chlapec sa chválil, poslala ho druhý raz a doniesol zas mariášky, tak sme mu dali plné vačky aj plnú čapicu, prišiel hore a zas sa chválil. Potom prišla sama Nemka, toľko sme už po nemecky vedeli, a ukazujeme, že varíme hrach a že ho nemôžeme uvariť. Odbehla domov a doniesla trochu sódy bicarbony a hneď bol prevarený a potom povedala, že sme voči nim dobrí.

Poďme domov

My sme chceli ísť aj bojovať s Američanmi, tí nám povedali, že sme ešte slabí, až spevnieme, že nás zavezú lietadlami na Slovensko, lebo na Slovensku boli ešte boje, mali sme rádiá, tak sme to počúvali. Nakoniec nás ubytovali v takom drevenom baráku. Odtiaľ sme išli aj domov, ale my sme iba ušli, lebo armáda nám nedala na cestu nič. To išiel transport s civilmi, čo tam boli na práci.

Aj sa pobili, aj postískali

Ešte musím pripomenúť, čo nám povedali Nemci. Že my sa už domov nedostaneme, lebo mysleli, že sa Američania a Rusi tam pobijú vojensky. Keď som sa pýtal toho Američana, ten mi povedal, že to sa už stalo na Odre a Nise. On tam priamo bol. Vraj pustili delostreleckú paľbu Američania. Rusi im to vrátili späť a vzápätí zavolali hurá, ale dôstojníci sa spolu stretli, že sa objímali a bolo po všetkom. Nám dali Česi noviny v Halle, čo písali Bratislava - Berlín slovenskí vojaci, čo obrátili zbraň proti Nemcom, všetky rodiny vyvraždili a to nebola pravda.

Hrube dlhá cesta

Cesta domov nám hrube dlho trvala, lebo štreky boli zbombardované a jesť  zase sme nemali čo. Aj stanice, taký Lajpsík, to je veliká stanica a bola tam iba jedna koľaj zjazdná, všade sme dlho čakali a našich chlapov aj vo vlaku dosť zahynulo, lebo sme išli bez dozoru, na vlastnú päsť. Bolo teplo, tak sme vylihovali na vagónoch, tí, čo boli v tých vysokých vagónoch, si nevšímali na staniciach, že išli dróty krížom cez štreku a vraj ich zmietlo dolu. Cestovali sme z Halle až do Chebu vlakom a z Chebu do Plzne nás prevážali americké nákladné autá a z Plzne do Prahy zase vlakom a z Prahy do Bratislavy tiež vlakom. V Senici sme čakali deň aj noc. Odtiaľ nás pár ušlo do Trnavy vlakom osobným a z Trnavy po biede do Topoľčian. Bolo horšie, že sme nemali peniaze, iba marky, ale aj tak nás odviezli. Až v Trnave som sa dozvedel, že tu boje ľahko prebiehali, lebo ja som myslel, že doma nikoho nenájdem. V Topoľčanoch mi povedali, že na Trenčín vlak nejde, tak som išiel vlakom na Prievidzu do Žabokriek a odtiaľ na Jerichov k svokre. Na druhý deň prišla žena a už ma tam našla.

Mier celému svetu

Tých príbehov bolo omnoho  viac, to viete, že za osem mesiacov bolo toho dosť. Aj ešte to je náhoda, že som ostal nažive. Ale to cítim ešte dnes, najviac na nohy. Vidíte, čo nás stála sloboda námahy a útrap, to neprajem žiadnemu.
Ja by som s mojím písaním končil. Dosť som sa snažil aspoň zväčša opísať naše príhody a zážitky a prajem celému svetu mier, aby to nezažili terajšie generácie, čo som zažil ja.
                                                                                                                                                                                                                                                     Peter Hrubý

Súvisiace články:
​​​​​​​

 Všetci Slováci partizáni a Tiso tiež partizán
Prajem celému svetu mier!


​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Jún 2019

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
-
-
-
-

Prehľad udalostí:

· Prvý termín prijímacích skúšok na pomaturitné štúdium (24. - 30. 6.)
· Predstavenie študentského úsporného vozidla z dielne Strednej priemyselnej školy dopravnej v Trnave. Študenti sa chystajú na júlové preteky Shell Eco-marathon Europe 2019 v Londýne. Trnava, Trojičné námestie, 11.00 h
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131