Autor textu: Mária Škultétyová
01.06.2019

Prajem celému svetu mier!

Prešiel peklom vojny aj zajateckým táborom. Preto jeho želanie neberte ako klišé..

Bánovce nad Bebravou 1. júna (Skolske.sk)

Zo spomienok Petra Hrubého

Aby spomienky neodchádzali spolu s nami, je dobré ich zaznamenať. Hoci aj vo forme písomnej, ako to urobil môj rodák Peter Hrubý. Zápisky z jeho pera mi ponúkli veľmi pútavé čítanie. Verím, že autentické rozprávanie muža, čo zasiahol do dejín, rovnako zaujme aj vás. Do textu som nezasahovala, prinášam ho v nezmenenej podobe. Akurát medzititulky som si dovolila.

Peter Hrubý sa narodil v roku 1915 v Kšinnej. Zomrel, keď mal sedemdesiatosem. Otca nepoznal, zahynul v 1. svetovej vojne. Nechýbalo veľa a on by sa stal obeťou tej druhej. Osud sa teda niekedy vie zahrať!

V Olomouci za vojačka...

Keď mám rozprávať o Slovenskom národnom povstaní, musím rozprávať o celej vojenskej službe. Narukoval som v roku 1937 a slúžil som aktívne do roku 1939. Na jar roku 1937 som bol odvedený v Českej Lípe a 1. októbra som narukoval do Olomouca, Žižkove kasárne. V roku 1938 sme boli na ostrej strelnici v horách pri Malackách, ubytovaní sme boli pod stanmi pri Plaveckom Podhradí.


Chlapi, poplach

Jedného dňa, či v noci, sme prišli zo strelnice o 12. hodine, len čo sme sa vyzliekli a ľahli, už nám hlásili poplach. Nikto nechcel vstávať, velitelia chodili po stanoch a burcovali nás. Dvadsať chlapov vyzbrojili- pušky, 300 ostrých a nabaliť sedlo plnej poľnej. Nevedeli sme, čo je nového, až navečer sme odchodili späť do Olomouca. Ráno sme sa pýtali v jednej dedine, čo je nové, odpovedali nám, že nevedia, len toľko, že do dediny prišlo auto, pobralo vojakov a odišlo. Keď sme prišli do Olomouca, tam už bolo plno vojska a asi o deň, o dva som dostal rozkaz mobilizovať kone do Moravskej Třebovej. Tam to trvalo celú noc, ráno sme sa pohli, aj civili, čo nám kone viedli do Olomouca. Tam vojakov vyzbrojili a išli aj s delami k Brnu. Ja som medzi nimi nebol.

Z vojny do civilu

V roku 1939, keď nastal Slovenský štát, boli sme poslaní na Slovensko, najprv do Trenčína, potom do Bratislavy a odtiaľ do Zvolena. Tam som sa dostal do skladu, kde sme mali delá, vozy a postroje na kone. V novembri som bol prepustený do civilu. V roku 1940 som mal pokoj a už v roku 1941 som narukoval na mimoriadne cvičenie do Ružomberka, odtiaľ transportom do Medzilaboriec a odtiaľ peším pochodom, väčšinou v noci, až k Ľvovu. Odtiaľ som bol ako nespoľahlivý poslaný do civilu a v roku 1942 a 1943 som už mal pokoj.

Na fronte

V roku 1944 som narukoval do Topoľčian, odtiaľ sme boli odtransportovaní do obce Sveržov, kde sme boli až do blížiaceho sa Povstania. Asi tri alebo štyri dni pred Povstaním sme sa preniesli do obce Frička, tesne k poľskej hranici.
Ešte musím jedno pripomenúť, v obci Sveržov, mal som práve stráž, keď v noci, neviem, koľko bolo hodín, veliteľ kričal: Strážny! Ohlásil som sa: Rozkaz! Poďte sem! Išiel som bližšie a hovorí: Hrubý, to ste vy, práve vás potrebujem. Viete, čo je nového? Neviem. Váš kamarát ušiel na Kríže k partizánom, ukradol všetky peniaze a zbrane. Choďte to hlásiť strážnym k delám. Išiel som tam, tí o tom už vedeli. Prídem späť, už tam boli tarnovskí pešiaci a tí ma hneď vyšetrovali, lebo mysleli, že sme boli dohovorení. Pýtali sa, či som mal v Tarnove kamaráta. Mal som, odpovedám. Jako sa píše? Sečanský Štefan. Tak je to on. A kedy ste boli spolu? Už dávno nie.

Žiadny maród, guľomety a k partizánom

V obci Frička sme dlho neboli, neviem, či ale dva , alebo tri dni. Posledný deň som mal odísť do Prešova na zistenie žalúdka. Naraz v noci prišiel nadporučík Líška aj rotmajster Mekíš, že žiaden maród, ideme zapriahnuť kone a ideme na Kríže k partizánom, kde bol štáb Čapajev. Keďže som mal guľometný voz, hneď som aj zapriahol a vyrazil. Jedno delo za mnou a zaistili cestu od Bardejova a druhé delo od poľského Zborova. Velitelia zohnali aj civilov s koňmi, čo viezli strelivo. Keď všetci prešli, potom sme išli my po potokoch, čo ja viem Kružlova Huta, Bogliarka, ďalej už neviem.

Boha jeho, čo na tom západe robia

Ráno som sa zobudil, spal som pod takou veľkou košatou lipou, bolo osem alebo deväť hodín, keď prišiel za nami zástupca veliteľa pluku podplukovník Markuš. Ten hneď povedal, boha jeho, čo na tom západe robia, veď my sme mali za štrnásť dní dobyť Duklu a hovorí nášmu veliteľovi, pozri, ako som prišiel, bez opasku. Mne dal veliteľ kľúče od kufra, aby som mu dal pištoľu. Tú som mu aj dal, aj náboje, neviem koľko zásobníkov, len si pamätám, že si prial páskovať svietiaci, priebojný a obyčajný. Hneď aj organizoval guľomety a obsluhu, dobýjať Bardejov, len mi bolo divné, že nás Nemci neodzbrojili.

V Bardejove sa veže neváľali

Ja som tam osobne nebol, ani ma nevolali, vrátili sa až predobedom, pýtal som sa, ako to všetko dopadlo. Povedali mi, že je to všetko zbytočné, ráno na svitaní mali napadnúť, nebol ešte povel k streľbe a od našich vraj začali strieľať svietiacimi strelami. Nemci boli zakopaní a paľbu hneď opakovali. Bolo pár ľudí zranených. Potom v ten deň dali rozkaz vytiahnuť delá na taký kopec. Jedno malo zaistiť hradskú cestu od Bardejova a dve mali zvaliť všetky veže v Bardejove. Ale nadporučík Líška veže neváľal, že pre jedného Nemca, čo by padlo našich ľudí.

So strelivom v daždi

Jednej noci bola veľká búrka a dostali sme rozkaz viezť strelivo k delám. Dobre si pamätám, že nás išlo sedemnásť vozov za sebou. Kone som videl, len keď sa zablysklo. Pršalo, len sa tak lialo. Ostali sme tam, a až keď sa začalo brieždiť, išli sme ďalej. Tam bol veľký kopec, tak sme vyturuvali až na samý vrch. Zo sedemnástich vozov sme prišli na miesto iba dvaja. Pri delách mal stráž Vedej Štefan z Ľutova, všetci chlapi že po hore spali. Strelivo sme zhodili a späť sme sa nemohli dostať, lebo cesta bola mokrá a koňom sa šmýkalo. Tak sme museli hľadať inú cestu. Na poli sme nabrali ďateliny do vozov. Na takom veľkom pasienku sme koňom dali a niečo nechali aj na voze. Ľahli sme si a prikryli sa mokrými dekami a zaspali. Neviem, za ako dlho, zobudila nás streľba z diel alebo mínometov. Tak sme museli odtiaľ odísť, prišli sme na Kríže nejako pred obedom a hneď mi vzali voz.

Aj na kravičkách

Prišiel nadporučík a dal mi rozkaz viezť strelivo k delu, že už nie tam, kde sme v noci vozili, že delá sú už dole. Hovorím, že už nemám voz. Tak aby som išiel k sedliakovi zapriahnuť kravy, a tak strelivo zaviezť. Keď nebude chcieť, tak ho zastreliť.
Tak sa aj stalo, veru sedliak mladý nemal chuť ísť ta, ale keď som mu povedal, veru išiel, strelivo naložil a zaviezli sme na určené miesto. Ja som ho pozakrýval vetvičkami. Nemci nás asi zbadali, lebo takú paľbu po nás spustili, že kravičky leteli trysk, už som ich dohoniť nemohol, len som skákal do tých jám, čo robili míny. Prišiel som na Kríže, voz bol tam, ale v dedine už nikoho nebolo.

Hurá, idú na nás „tigre“

A prišlo nové hurá, že na nás idú „tigre“. Tak všetkých, kto mal pušku, naproti nim, ale po hore, po ceste viezli dve delá za sebou. Bol som úplne blízko, keď som zbadal, jak naši pešiaci po ňom pálili. Pekne som videl zásah, jak sa po ňom zaiskrilo, otočil som sa tým smerom, a jednu im ta fukol. Na druhej strane boli civili, tí vystrkovali hlavy, aj tým jednu fukol. Naši tlačili delá na sebe proti. Vypálili dve rany, „tigre“ sa otočili a išli späť. Pri tých prvých bol aj Michal Brtáň, člen VB z Uhrovca.
Prišli sme späť na Kríže, vtom nadleteli „šťuky“. Mysleli sme, že nás idú bombardovať, ale sa znížili a hodili plagáty- aby sme zahodili zbrane a išli domov, že sa nám nič nestane- podpis Dr. Jozef Tiso.

Choďte kade ľahšie

Potom prišli velitelia, povedali, že nás rozpúšťajú, aby sme išli, kam chceme. Ja som išiel aj so zbraňou a granátmi až do Ružomberka, len horami. Nad Ružomberkom som naďabil na horských delostrelcov. Tam bolo pár chlapov z tých, čo som bol s nimi na Ukrajine. Tí ma hneď vzali k sebe. Čo som videl, odpálili sme dve guľometné hniezda a jedno delo a bola tma.

Do lágru

Ráno, keď svitalo, z každého rohu sa na nás hrnulo plno Nemcov. Hneď nás odzbrojili a hnali na stanicu. Tam už bol pripravený transport, čo viezli z Bratislavy našich vojakov, čo išli z Talianska. Čo viem, išli sme cez Košice, Fiľakovo, Parkaň, Viedenské Nové Mesto, Staré Mesto. Dobre si pamätám, keď sme išli cez Aš, to bola posledná stanica ČSR. Výpravca nám hovorí - ať vydržať, už to dlho nepotrvá. To nám trvalo skoro štrnásť dní, za ten čas sme boli raz vonku, vo vagóne sme museli všetko robiť.



Mgr. Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Júl 2019

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-
-
-

Prehľad udalostí:

Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131