Liptovský osamelý bežec Ivan Laučík by mal 75 rokov
Študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici.
Liptovský Mikuláš/Bratislava 4. júla (TASR)
Rodný Liptov a zároveň celý svet so všetkými svojimi problémami, ale aj tragický osud človeka sa zrkadlia v tvorbe básnika, člena skupiny Osamelí bežci a dlhoročného učiteľa Ivana Laučíka. Od jeho narodenia uplynie vo štvrtok 4. júla 75 rokov.
Podobne ako u jeho generačných súputníkov Ivana Štrpku a Petra Repku tvoriacich skupinu Osamelí bežci, sa aj začiatky Laučíkovej tvorby spájajú s legendárnym časopisom Mladá tvorba. Na jeho stránkach sa začiatkom 60. rokov minulého storočia neobjavili len jeho prvé básne, ale aj revoltujúce manifesty Osamelých bežcov Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov, pod ktoré sa podpísal aj Ivan Laučík.
Liptovskému osamelému bežcovi Laučíkovi, jednému z najmodernejších slovenských básnikov 20. storočia, vyšla v roku 1968 ako prvému zo skupiny zbierka básní Pohyblivý v pohyblivom, v ktorej vyjadril znepokojenie nad stavom ľudskej civilizácie. Podobne ako u Štrpku či Repku aj Laučíka zastavila normalizácia v publikovaní na mnohé roky. V jeho prípade na 19 rokov.
Pred normalizačným zákazom stihol vydať ešte zbierku Sme príbuzní na začiatku (1970), v ktorej apeloval na ochranu základných ľudských hodnôt. Tie totiž v období totalitného temna v Československu, ale aj na pozadí stupňujúceho sa chaosu vo svete, strácali na svojom význame.
Ivan Laučík sa narodil 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu navštevoval v rodnom meste, kde aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok po maturite pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici.
Po ročnej anabáze stavbyvedúceho študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Učiteľskému povolaniu sa začal venovať po skončení základnej vojenskej služby. Najprv na základnej škole v Liptovskom Mikuláši a neskôr vo Veľkom Borovom.
V rokoch 1981-1984 absolvoval doplnkové štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, po ktorom pôsobil na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku (1981-1991). Od roku 1991 do roku 1992 bol riaditeľom Okresnej školskej správy v Liptovskom Mikuláši. So stredoškolákmi sa v rokoch 1992-1993 stretával aj ako vychovávateľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Od roku 1994 učil na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši.
Publikačne útle, ale obsahovo bohaté dielo Ivana Laučika tvorí päť básnických zbierok a jedna esejistická kniha. Po debutovej zbierke Pohyblivý v pohyblivom (1968) a prednormalizačnej knihe Sme príbuzní na začiatku (1970), mu ďalšia zbierka vyšla až v roku 1988 pod názvom Na prahu počuteľnosti, v ktorej viac ako len naznačil, že osudom človeka je sebazničenie. Tomuto ľudskému osudovému prekliatiu zodpovedal aj Laučíkov básnický jazyk a jeho obraznosť.
Po novembri 1989 sa Ivan Laučík prezentoval zbierkou Vzdušnou čiarou (1991), v ktorej vyjadril túžbu po ľudskom porozumení. Liptovská archeologická lokalita Havránok sa nielen v názve, ale aj v básňach objavila v zbierke z roku 1998. V knihe Havránok sa totiž pokúsil o akýsi archeologický prieskum vlastného vnútra. Zbierka sa v roku 2018 dočkala aj druhého vydania. Laučíkove zbierky vyšli v roku 2003 aj v jednej knihe s názvom Básne.
Rodné mesto na interpretáciu náročného básnika Luačíka sa stalo hlavnou témou jeho esejistickej knihy z roku 2000 s názvom Liptovský Mikuláš - príbeh mesta.
Ivan Laučík zomrel 12. mája 2004 v rodnom Liptovskom Mikuláši.
Jedenásť rokov po básnikovej smrti vyšiel výber jeho publicistických textov z rokov 1988-2004 pod názvom Trblet v oku.