Aby vnuk nezdvihol ruku na deda
Kým budeme spievať ódy na starobu.
Bánovce nad Bebravou 23.10.2019 (Skolske.sk)
A je tu. Október so všetkým, čo k nemu patrí. Tentoraz aj s babím letom. Akože ináč, aj s Mesiacom úcty.
Tak si myslím, že mesiac v tomto pomenovaní je strašne málo. Aj rok je málo. Stačila by len úcta. Spontánna a nefalšovaná. Bez pozlátka, ak mi rozumiete. Bez básničiek a naučených prejavov. Taká, aby vnuk nezdvihol ruku na deda. Aby sme nepočúvali, že starého človeka okradli. Aby starí ľudia neboli nikomu na posmech, nikomu na príťaž. Keď vám niekto z nich povie, že načo je starý človek na tomto svete, čo si pomyslíte? Naozaj si vážime starobu s jej múdrosťou, vráskami a so všetkým, čo k nej patrí? Lebo čo z pekných slov, keď skutek utek. Je to presne tak ako s peknou miskou, keď je prázdna.
My potrebujeme úctu v nás. Nosiť a cítiť ju v sebe.
Asi sa nemýlim, keď poviem, že rovnako to cítil aj mladý muž, čo mi ponúkol miesto v autobuse. Stačilo jedno gesto a jedna veta k tomu. Bol september, v kalendári žiadna zmienka o úcte. Aby ste ma správne pochopili, ja nie som proti dňom či mesiacom toho, alebo onoho, chcem iba povedať, že pekné veci by mali byť javom naším každodenným. S úsmevom môžeme chodiť hocikedy, nie iba na Deň úsmevu.
So starobou sa celkom prirodzene spája prívlastok dôstojná.
Dôstojná staroba. Slová, ktorými radi plytváme, ale pravda nebýva vždy lichotivá. Nechcem sa púšťať do debaty o sociálnej politike, ale jeden príklad si neodpustím.
Starší pán sa jednou rukou opieral o paličku a druhou tlačil nákupný vozík. Pokladníčka zrátala tovar a on jej na pult vyložil za hrsť drobných. Keď spočítala mince, povedala, že to je málo. Tak odložte, prosím, jedno mlieko. Aj tak je to málo. Potom odložte ešte jedno. Stále vám chýba, očami prebehla sumu, chýba vám ešte dvadsaťsedem centov. Vezmite kyslé mlieko, bez toho luxusu sa zájdem. To už som nenechala len tak, pretože ten „luxus“ bežne kupujem. Pani, ja tých dvadsaťsedem centov zaplatím; aj mlieka zaplatím. Moju druhú ponuku starý pán odmietol.
A na ospravedlnenie svojej „hanby“ iba ticho dodal, že manželka je v kúpeľoch a že pozajtra bude mať dôchodok. Úctivo ďakujem, pozrel sa na mňa a odišiel. Vo mne v tej chvíli rezonovala jediná otázka.