Autor textu: Mária Škultétyová
12.11.2019

Chlapi neplačú

Hovorí sa to. Niečo pravdy aj na tom bude, lebo bez vetra sa ani lístok nepohne. Čo si o tom myslia chlapi?

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 12.11.2019 (Skolske.sk)

Iste to bude mať korene v ranom detstve, keď mamičky tíšia plač svojich drobčekov nad rozbitým kolienkom: „Neplač, to sa zahojí; chlapi neplačú!“ Nuž a trošku neskôr, keď sa naši mužskí potomkovia začnú holiť, sami si začínajú uvedomovať, že oni sú to silnejšie pohlavie, že oni sú tu preto, aby ochraňovali ženy. Vtedy niekedy sa chlapmi naozaj stávajú. História hovorí o mužoch ako o lovcoch a bojovníkoch. A tieto profesie ufňukancov neznesú, to iste uznáte. Slzy skôr ženám pristanú.

​​​​​​​Aby som našla pravdu, ako je to s plačom u chlapov, opýtala som sa rovno ich. Kto iný to bude vedieť lepšie.

Páni, hovorí sa, že chlapi neplačú. Ale niekedy slzička neuškodí, ba priam pomôže. Kedy plačete?

Marek: Súvisí to s historickým a evolučným pozadím postavenia muža v spoločnosti. Dnes však už žijeme v civilizovanej spoločnosti, kde je plač muža akceptovanejší – najmä v situáciách keď je smútok priveľmi silný. Plač muža už nie je vnímaný ako slabosť, ale skôr ako prejav úprimnosti, autentickosti prežívania. Napriek tomu je len málo situácií, ktoré ma dokážu rozplakať. Mám pocit, že možno výchovné pôsobenie okolia od útleho detstva („si ako ufňukané dievča“, „veď si už veľký chlapec“) spôsobilo, že nedokážem navonok prejaviť silné emócie, ktoré niekedy prežívam. Možno to má biologický, hormonálny základ. V každom prípade, napriek intenzívnemu emocionálnemu prežívaniu sa slzy proste nehrnú, mám pocit, akoby som plakal „nasucho“. Skôr si vybavujem pozitívne situácie, ktoré ma dojali k slzám.

Michal: Nedá sa jednoznačne definovať, kedy plačem. Plač je až priveľmi subjektívna záležitosť. Tiekli mi slzičky od smiechu, od dojatia, od žiaľu, ale aj od bezradnosti a zúfalstva. Plačem jednoducho vtedy, keď na tom „moje vnútorné ja“ nekompromisne trvá, a za svoje slzy sa rozhodne nikdy nehanbím. Ako povedal raz jeden múdry človek: „Jestvujú ľudia, ktorí sa smejú len preto, aby ukázali svoje pekné zuby. No sú aj iní, ktorí sa nehanbia plakať, aby ukázali svoje dobré srdce.“ (Joseph Roux)

Miroslav: Niekto mi raz povedal, že aj tvrdí chlapi plačú, ale tajne, aby ich nikto nevidel. Ja nemám
vyskúmané, kedy plačem, prichádza to spontánne, keď treba. Ale priznám sa, že pri pohreboch väčšinou neplačem, čo je dosť divné. To automaticky neznamená, že necítim ľútosť a žiaľ. Len šetrím očné kanáliky.

Stanislav: Najčastejšie plačem pre toho, na kom mi veľmi záleží.

Ľuboš: Plačem vtedy, keď vnútorne pociťujem túto potrebu. Niekedy by si človek aj poplakal, no akosi sa mu nedá. Inokedy si (vnútorne) vraví: nie že budeš teraz plakať, ale ten plač sa práve vtedy veru potlačiť nedá.

Kedy ste naposledy plakali?

Marek:
Pamätám si na narodenie oboch mojich detí, ktoré mi priniesli slzy šťastia. Je to veľmi emotívny zážitok, ktorý musí obmäkčiť srdce každého, a muži to určite prežívajú intenzívne, aj keď niekedy bez sĺz.

Michal: Paradoxne sa mi k plakaniu viaže príjemná spomienka. Jeden piatkový večer som spoločne s priateľmi sedel v našom obľúbenom podniku, kde sme preberali rôzne „životné témy“ a pozvoľna sa prešlo k rozprávaniu vtipov. Osobne milujem vtipy, ale keď som počul vtedy ten vtip od kamaráta (jeho obsah, podanie, gestikulácia), tak ma prepadol záchvat hurónskeho smiechu a začali mi po lícach stekať slzy a nemohol som prestať od smiechu plakať.

Miroslav: 7. novembra o 2:20 ráno, lebo ma kamarát tak rozosmial, že sa mi až slzy pustili. Ale to sa asi neráta, nie? Som si istý, že v detstve u zubára, pri prvej injekcii, pri páde z bicykla atď. Ale skutočne netuším, kedy to bolo naposledy. Nedržím si také veci v pamäti.

Stanislav: Keď som stratil kamaráta, trénera s veľkým futbalovým srdcom.

Ľuboš: Tak ja asi nebudem chlap, lebo ja plačem. Naposledy som plakal, keď nás opustil náš psík, ktorého sme mali jedenásť rokov a neskutočne sme ho milovali.

Uľaví sa vám, keď si poplačete?

Marek: Plný priechod emócií vždy prináša úľavu. Napätie sa uvoľňuje, nastáva katarzia. Najmä vtedy, keď sú sprievodné prejavy akceptované okolím, v atmosfére dôvery. Keď si „spolu poplačeme“ nachádzame pochopenie v neľahkej situácii a novú nádej. My muži však v ťažkých situáciách plač odkladáme na vhodnú chvíľu, najlepšie v osobnom súkromí. Dovtedy sa snažíme byť psychickou oporou ženám a deťom.

Michal: Určite áno a kdesi na webe som dokonca čítal, že pokiaľ sa človeku chce plakať, nemal by tento druh emócie v sebe potláčať, nakoľko ide o prirodzenú vnútornú reakciu organizmu na vonkajšie dianie. Podstatný rozdiel spočíva iba v tom, či sú to „pozitívne“, alebo „negatívne“ slzičky.

Miroslav: Psychológia vraví: áno, uľaví. Tzv. katarzný účinok plaču. Mne by sa neuľavilo. Uľaví sa mi vtedy, keď odstránim príčinu, ktorá to vyvolala.

Stanislav: Samotný plač mi neprináša úľavu, tá príde až potom, keď zo seba dostanem všetku bolesť.

Ľuboš: Samozrejme, že sa mi uľaví . Plač lieči, rovnako ako smiech.

O ženskom plači sa hovorí, že je ako ranná rosa. Čo si o tom myslíte?

Marek: Nie som si istý, na akú vlastnosť rannej rosy sa pri tomto prirovnaní myslí. Snáď sa ženský plač vždy rýchlo rozplynie ako rosa na dennom slnku, alebo snáď občerstvuje, očisťuje ženskú dušu. Taktiež sa hovorí, že ranná rosa prebúdza kvety. Môžeme hovoriť o úprimnom a čistom ženskom plači. Všetky tieto vlastnosti znejú pozitívne a povzbudivo a naznačujú, že plač je prirodzenou súčasťou prežívania a istou formou psychohygieny.

Michal: Kdesi som započul jednu pranostiku: „Silná ranná rosa znamená pekné počasie, keď rosa nie je, bude pršať.“ Ak by sme chceli toto tvrdenie personifikovať na ženskú časť populácie, znamenalo by to, že pokiaľ si žena nepoplače, zrejme nie je všetko s kostolným poriadkom. Je všeobecne známe, že ženy sú tie nežnejšie stvorenia a plač im je príbuznejší než nám „tvrďasom“, alias mužom. No a subjektívne môžem prehlásiť, že je to veru tak. A keď už žena plače, tak nech je to výlučne od pozitívneho dojatia!

Miroslav: Ženský plač vnímam ako studenú sprchu. Len čo vidím ženu plakať, tak mi jej príde ľúto. Neviem, či je to dôkaz moci prehnanej empatie vďaka jedinému pohľadu na človeka prežívajúceho pravdepodobne ťažký citový zážitok, ale je to tak. Nemám zo ženského plaču príjemné pocity. Ale to asi ani ženy samotné.

Stanislav: Ženský plač je ako ranná rosa, netrvá dlho.

Ľuboš: Asi preto ako ranná rosa, lebo ženy plačú „potichu“.





Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Apríl 2024

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
-
-
Napíšte nám [email protected]