Od komunizmu k dnešnej dobe
Marta Vozárová sa narodila v Trnave, kde žije celý svoj život.
V časoch totality navštevovala Gymnázium Jána Hollého. Neskôr študovala na Prírodovedeckej a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Momentálne je zástupkyňou na Gymnáziu Angely Merici, kde vyučuje občiansku náuku. So žiakmi sa zúčastňuje rôznych podujatí a súťaží, ako napríklad Olympiáda o Európskej únii a Olympiáda ľudských práv.
Opíšte nám, aké je to narodiť sa do totalitného režimu?
Keď som bola menšia, nevnímala som totalitu komunistického režimu. Na základnej škole som bola členkou pionierskej organizácie. Na strednej škole fungoval Socialistický zväz mládeže (SZM). Vtedy som nevnímala ideologický podtón týchto organizácií. Bavilo ma organizovať rôzne akcie. Tieto inštitúcie mali byť našou prípravou na vstup do Komunistickej strany.
Otec mi často hovoril, aby som sa v tomto smere priveľmi neangažovala. Ja som vtedy nechápala prečo. Skutočný význam tých organizácií som začala vnímať až na gymnáziu. Obdivovala som odvahu spolužiaka, ktorý do SZM nevstúpil.
Školský rok 1989/1990 bol váš maturitný ročník. Ako spomínate na tento prelomový rok?
Mala som zmiešané pocity. Celé naše detstvo a mladosť sme prežili v období, kedy sme nemohli prezentovať všetky naše názory. Keby sme tak spravili, hrozilo by, že by nás neprijali na vysokú školu alebo by sme mali vážne problémy. Keďže pochádzam z veriacej rodiny, často ma rodičia upozorňovali, aby som si dávala pozor s kým a o čom sa rozprávam. Hlavne otec mi zdôrazňoval, aby som v škole nehovorila, že doma počúvame rádio Slobodná Európa.
Nemali ste problémy z toho, že ste veriaca?
Boli sme stále pod dozorom. Naša pionierska vedúca si v nedeľu na svätej omši značila, kto chodí do kostola. Preto ma moji rodičia viedli k opatrnosti. Napríklad prípravu na prvé sväté prijímanie som neabsolvovala v škole, ale tajne na fare. Raz ma pozvali miništranti do bytu na stretnutie komunity veriacich. To mi už rodičia nechceli dovoliť. Mali strach z toho, že by to bola pasca.
Učitelia žili tiež v strachu ako aj my. Nechceli prísť o prácu. Museli balansovať medzi svojím presvedčením a tým, čo kázal režim.Učitelia žili tiež v strachu ako aj my. Nechceli prísť o prácu. Museli balansovať medzi svojím presvedčením a tým, čo kázal režim.
Ako prebiehalo vaše štúdium?
Na hodinách občianskej náuky sme prezentovali výstrižky z novín. Správičky. Čo sa deje vo svete. Jediné, čo sme prebrali z filozofie, bola staroveká filozofia. Vyučujúci sa vyhýbali témam, pri ktorých by mohla vzniknúť debata o demokracii alebo slobode. Nemožno im to však zazlievať. Učitelia žili tiež v strachu ako aj my. Nechceli prísť o prácu. Museli balansovať medzi svojím presvedčením a tým, čo kázal režim.
Čo sa stalo, ak niekto prejavil protikomunistické myšlienky?
U nás konkrétne nebol nikto taký, kto by kládol priamy odpor. Niekedy sa stalo, že si riaditeľ k sebe zavolal chlapcov. Takých, čo nosievali rifle alebo mali dlhé vlasy. Boli to podľa neho prejavy západnej kultúry.
Ako prebiehalo vaše prijímacie konanie na vysokú školu?
Prihlášku som si podala na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Vedela som, že je ťažké sa tam dostať. Skúšky sa konali asi pol roka po revolúcii. Rok 1989 bol prelomový. Považovala som to za veľkú výhodu. Študentov príjmali podľa výsledkov a nie podľa známostí, či úplatkov. Cítila som, že nie len my študenti, ale ani samotní profesori nevedeli, čo nastane. Ako bude školstvo ďalej fungovať.
Písomná časť skúšky bola zo všeobecného prehľadu. Objavili sa tam aj dejiny a základy filozofie. Ústna časť bola už iná. Diskutovala som so skúšobnou komisiou o zmenách, ktoré nastali. O tom, aké sú moje predstavy o budúcom fungovaní v našom štáte a v celej Európe. Vnímala som, že Filozofická fakulta bola jednou z inštitúcií, ktorej študenti sa aktívne podieľali na Nežnej revolúcii.
Keď som si pripínala trikolóru, mala som zvláštny pocit. Išlo o to také moje prvé verejné „rebelstvo“. Bolo to plné adrenalínu.
Od Nežnej revolúcie prešlo už tridsať rokov. Vy ste sa medzičasom stali pedagógom, viete to porovnať? Dobu minulého režimu a dnešnú dobu? Čo považujete za najväčšiu výhodu?
Najviac si vážim slobodu, ktorú nám pád komunizmu priniesol. Veľmi si vážim, že môžem slobodne učiť filozofiu. Ukázať študentom celú škálu svetonázorov a postojov k životu. Bez obmedzení a cenzúry.
Čo podľa vás priniesla Nežná revolúcia a celkový pád komunizmu?
Pád komunizmu určite priniesol slobodu myslenia, vierovyznania, cestovania. Chyby sa však stali v citlivom období prechodu od totality k demokracii. Pri moci stále zostali ľudia prepojení s bývalým režimom. Rozbehla sa nešťastná kupónová privatizácia, ktorá umožnila tunelovanie štátnych podnikov.
Aký máte názor na dnešnú dobu a situáciu v štáte?
Situáciu v štáte vytvárajú samotní jednotlivci. Osobne si myslím, že pavučina komunistických praktík stále siaha na najvyššie politické posty. A bohužiaľ, aj praktiky korupcie a podvodov. Oligarchovia sú v jednom tábore s niektorými politikmi. Je to dozvuk totalitnej histórie. Na to, aby sa niečo zmenilo, nestačí aby prešlo desať alebo tridsať rokov. Treba zmeniť postoje ku korupcii, očistiť justíciu a zlepšiť vymožiteľnosť práva.
