Aj o tom, akí sme
Mám pocit, že v živote nerobíme iné, len sa usilujeme nikoho nezraniť a utešiť tých, čo smútia (Schreiner)
Bánovce nad Bebravou 18.04.2020 (Skolske.sk)
S rukou na srdci ale priznajme, že robíme aj veci, ktoré s takouto pravdou nemajú nič spoločné. Nie všetci sme Matka Tereza. Rozsievame dobro, ale aj zraňujeme. Je to v nás. Niečo sme si priniesli so sebou a niečo sme (ne)dostali s výchovou.
Nikoho nezraniť a utešiť toho, čo smúti. Dve veci, ku ktorým nepotrebujeme nič. Iba slovo. Stačí sa vyhnúť slovu, čo ublíži, a povedať slovo, čo poteší. A potom ešte kúsok dobrej vôle. Ale to u človeka človek musí byť na prvom mieste. Ibaže nám ľuďom nič ľudské, a teda ani sebectvo nie je cudzie. Najprv som ja, až potom ty.
Žena, ktorá prežíva smútok, hovorí, ako smrť blízkeho človeka odhalila charaktery jej príbuzných. Neviem, či je namieste hovoriť o charaktere, keď charakter chýba. Tí, čo ju mali tešiť, akurát tí sa od nej odvrátili. Oči si mohla vyplakať. „Pozerala som sa do odutých tvárí a hľadala odpoveď. Ani ma veľmi neprekvapila. Iba som sa presvedčila, že dom a peniaze majú pre niekoho väčšiu cenu než človek. Väčšiu ako pokoj a láska v rodine,“ hovorí žena v čiernom.
Človek je krehký a zraniteľný. Stačí povedať, čo si o ňom myslíme, a môžeme sa ho nepríjemne dotknúť. Ešte je tu jedna možnosť. Povedať to tak, že aj vlk bude sýty, aj baran zostane celý. Tu niekde bude ukryté tajomstvo úspechu. Povedať pravdu, a neuraziť človeka. Povedať ju jemne. A o to sa naozaj treba usilovať, lebo mnohí hovoríme, ako nám zobák narástol. Kulantné vyjadrovanie si žiada majstrovský výkon. Ak by sme sa vo vzájomnej komunikácii o to viac usilovali, potom by sme mali menej zranených.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou