Psie príbehy
Psík nie je hračka, je to živý tvor.
Bánovce nad Bebravou 03.12.2020 (Skolske.sk)
Stretávam ho na prechádzke. Ja sama, on so psom. Muž má čo robiť, aby ho udržal. Je to veľké psisko. Pri pohľade na nich neviem, kto koho vedie. Páči sa mi, keď vidím, ako pán poslúcha svojho štvornohého miláčika. Ťahá ho, kam on chce. Postojí, keď on postojí. A potom uteká spolu s ním. Je to pekné a vtipné. Niekedy ideme kúsok spolu a rozprávame sa. A tak sa dozviem, že on vlastne psa ani nikdy nechcel. To dcéra. Lenže tá je preč, a tak starostlivosť zostala na ňom. Bývajú vo veľkom dome, majú veľkú záhradu s voliérou a domčekom pre štvornohého Cukríčka. „Ten sa má,“ povedal by, keby vedel rozprávať, pes z vedľajšieho dvora. Keď kráčam po chodníku okolo, vyskakuje a šteká ako bláznivý. Takých je v ulici viac.
Poznám ulice, po ktorých chodím. Na chodníku stoja autá. Veľa áut. Niekde je ich viac ako ľudí v dome. Po mnohých dvoroch pobehujú psy. Niektoré sa von za bránu nedostanú. Len strážia a štekajú. Možno závidia tým dvom, trom, ktoré so svojím pánom či paničkou chodia okolo. Aj psov je dosť, v jednej ulici som ich narátala osemnásť.
Lujza často chodila do domu oproti, aby sa pohrala s Jankinou mačičkou. Držala ju na rukách, hladkala ju. Opýtala som sa, či nechce svoje mačiatko. Susedia mali malé, tak som robila dohadzovačku. „Uvažujeme o psíkovi alebo o mačičke,“ povedala Lujzina mama, „keď sa rozhodneme, dám vám vedieť.“ Nedala .
Som človek všímavý. Nič mi neunikne, keď som na prechádzke. Zvlášť teraz, keď navečer je dedina ako vymretá. Stretnúť človeka je pomaly vzácne. Pozerám pred seba, predo mnou žena so psíkom na vôdzke. Pobehuje, poskakuje. Raz sem, raz tam. Ako si psíča praje. Prídem bližšie. Lujzina mamička. „Tak ste sa rozhodli pre psíka,“ prihováram sa. „Vzali sme si ho z útulku, volá sa Linda. Ako moja sestra,“ doloží po chvíli a usmeje sa, „bola zvyknutá na to meno, preto sme jej ho nechali." A ďalej sa dozvedám, odkiaľ a prečo sa Linda dostala do útulku a čoho sa bojí. Má svoju búdku, ale nespáva tam, spí vo svojom pelechu na chodbe. Najlepšie sa cíti v Lujzinom náručí. Ako bábätko.
Do tretice ešte jeden príbeh.
Do brány vchádza žena. „A kde máte psíka?“ pýtam sa, „vždy tu na mňa šteká, hreším ho, a dnes ticho.“ „Už nebude štekať. Do rána nám tichučko odišiel, bol už staručký,“ povedala a ja som cítila v jej hlase smútok. „Aj psy majú svoje nebo,“ pomyslela som si a bolo mi smutno za tým malým bradáčikom. Koho teraz budem hrešiť?
Na záver sa mi natíska jedna myšlienka: Blížia sa Vianoce a mnohé deti si pod stromček želajú psíka, mačičku alebo iné zvieratko. Viem, že zvieratko je milý spoločník. Ale na takýto darček sa treba pripraviť. Aby sa nestalo, že keď sa ho dieťa nabaží, zvieratko vyhodíte niekde v lese ako plyšovú hračku. Zvieratko je živý tvor. Potrebuje lásku a starostlivosť.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou