Bratislava 04.12.2020 (Skolske.sk)

Štylistiku využíva dennodenne každý z nás. To, ako komponujeme vety alebo ako vyskladáme hovorené slovo, špecifikuje každého jednotlivca. Štylistika je však bezpochyby aj neoddeliteľnou súčasťou práce každého žurnalistu, pretože ovplyvňuje tvorbu všetkých novinárskych prejavov. V dnešnom rozhovore nám o nej povie viac skúsený novinár, Peter Habara.

Peter pôsobí ako novinár od 17 rokov. Za svoje pôsobenie si vyskúšal množstvo pozícií v rôznych redakciách. Počas kariéry spolupracoval s britskou BBC, s agentúrou Reuters, s kórejskou televíziou Arirang, ale aj s americkou televíziou ABC. S poslednou menovanou získal ako súčasť produkčného tímu americkú kolektívnu cenu Christopher’s Award za krátku reportáž s názvom Escaping Isis, o 149 asýrskych kresťanoch, ktorí utiekli na Slovensko pred Islamským štátom. Od apríla 2020 je hovorcom Národného bezpečnostného úradu.

Ovplyvnili podľa teba štylistiku nové médiá? Ak áno, ako?

​​​​​​​Nie, skôr zasiahli úroveň profesionality, dôslednosti a integrity v redakciách. Neprestávajú ma fascinovať vedúci v jednotlivých tímoch, ktorí majú na poradách hodinové monológy o pravidlách a v praxi potom kývnu pri kľúčových momentoch formovania textu len tak rukou voľne vo vzduchu.

Je však pravdou, že nové médiá priniesli viac tolerancie ku chybám, nedostatkom, textovým polotovarom; zmenili kompozíciu, presadzujú dynamické prvky výstavby textu pred napríklad chronologickými a logickými.

Existujú žurnalistické prejavy aj celky, pri ktorých to síce svoj zmysel mať môže, všeobecne to však výstupy profesie degraduje o úroveň nižšie. Je to chyba, ktorú si postupne všímajú aj recipienti a na rôznych platformách to dávajú tvorcom pocítiť.

Aké najväčšie nedostatky pri štylizácii textov vidíš u začínajúcich novinároch?
 
Každý mladý novinár, a musím bez váhania priznať, že sa to vzťahovalo aj na mňa, živí v sebe absolútne naivnú predstavu o písaní. Myslí si, že čím odbornejšie a komplexnejšie nejakú skutočnosť opíše, tým väčšiu váhu bude mať každé slovo.

Realita je iná. Rozhoduje skôr efektívny a dobre editovaný telegrafický štýl. Krátke vety, ktoré na seba dynamicky nadväzujú. U začínajúcich novinárov sa mi to vždy darilo ilustrovať na jednoduchom elemente: ich abnormálne rozsiahle súvetie som dokázal rozdeliť na 3 až 4, pokojne aj na 6 kratších viet. Výsledkom bol „výživnejší“, ľahko uchopiteľný, čitateľnejší odsek aj zrozumiteľnejší text.

Venovali ste na vysokej škole dostatok priestoru štylistike? Ako ste ju trénovali?
 
Čo je dostatok času? Dva semestre alebo dva roky?

Dva semestre užitočnej aplikačnej praxe alebo dva roky hlúpej, neprínosnej a nezrozumiteľnej teórie?

Veľa pedagógov na vysokých školách bude radšej klásť dôraz na to, aby študent vedel poučku o zeugme, prípadne, aby vedel vysvetliť, čo je to tesne postponovaný prívlastok.

​​​​​​​Neskôr, keď sa bude lámať chlieb, teda po škole v praxi, nebude vedieť ani poučku, ani napísať danú vetu správne.

Presne to bol aj náš prípad. Ak sme sa niečomu z hľadiska štylistiky priučili, nebolo to na akademickej pôde, ale až za stolom v redakcii. Mesiace bezcieľneho počúvania často egocentrických pedagógov, ktorí považovali svoje zážitky z víkendu za dôležitejšie ako poznatky pre novú generáciu, dokázal prvý seniorný redaktor zmiesť zo stola, keď si pozrel váš dlho pripravovaný text v práci.

V podstate sme ju v škole netrénovali vôbec. Pokojne to považujme za bežné v akademickom prístupe, v osnovách aj sylabách, no sú odbory, v ktorých je to osudná chyba. Nielen žurnalistika je jedným z nich.

Nikoho nezaujíma, o ktorý kameň zakopol Štúr, čo mal na obed Hodža s Hattalom, keď dávali dohromady reformu. Mladý novinár potrebuje vedieť, prečo na neho pozerajú ako na idiota, keď nevie zostaviť krátku správu v spravodajskom médiu.

Dá sa vôbec dobrej štylistike naučiť? Alebo ju človek musí mať z určitej časti v sebe? Stretával si sa vo svojej novinárskej praxi so zlou štylizáciou aj pri starších kolegoch?
 
Určite sa to dá, ale nie je to možné bez elementárnych predpokladov – ako človek vníma text, ako s ním dokáže pracovať, ako chápe sémantické vzťahy toho, čo číta, respektíve píše.

Zámerne píšem aj sloveso „číta“, lebo si nemyslím, že niekto dokáže komponovať dokonalý alebo aspoň kvalitný text bez dobrého editora, jazykového redaktora alebo kritika.

Keď napíšete text, máte k nemu prirodzený vzťah. Poznáte ho, pamätáte si ho, nevidíte v ňom chyby a problémy, ktoré môže zbadať skúsený, lepšie povedané, iný pár očí. Aj laik si dokáže v profesionálnom texte všimnúť detaily, nad ktorými sa už autor roky nemusí pozastavovať.

Aký je tvoj obľúbený žáner, keď sa chceš „vyhrať“ so štylistikou?
 
Jednoznačne je to reportáž. V ničom nemá človek toľko možností (a tak málo mantinelov) ako pri tomto žánri. Napríklad rozhovory človeka limitujú názormi, poznatkami a často aj náladou respondenta; komentáre podliehajú hrubej spoločenskej a často aj redakčnej revízii.

​​​​​​​Reportáž prakticky nemá hranice a práve v tomto žánri sa ukáže, kto písať vie a kto sa ešte musí veľa učiť. Dobrá reportáž musí mať nielen zručnosť za klávesnicou, ale aj pozorné, analytické oči.

Jedinou prekážkou už je potom v zásade len vedúci vydania alebo vysielania.

Má aj skúsený novinár tvojho kalibru svoj vlastný novinársky vzor? Štylistika ktorých slovenských novinárov je tebe blízka? Koho si rád prečítaš?
 
Všeobecne mám rád štylistiku novinárov v Denníku N. Mám však podozrenie, lebo ich prácu poznám, že je to vo veľkej miere aj zásluhou šikovných editorov, ktorí formujú výsledný produkt. Je to však tímová práca a výsledok „hovorí vlastnými slovami“.

Nečítam síce Hospodárske noviny ani Postoj, ale páči sa mi napríklad štýl glos a komentárov Adely Banášovej, aj keď s jej názormi často nesúhlasím. Autori v Postoji zase majú tendenciu písať jednoducho, ľudovo.