Štúr na prázdninách v Uhrovci
Len kosť a koža boli na ňom, tom niekedy kvetúcom, plnom sily, okrúhlom, krvnatom mladoňovi.
V júli a auguste 1838 bol Ľudovít Štúr na prázdninách v Uhrovci, kde sa zotavoval z telesného a duševného vyčerpania, píše Augustín Maťovčík v Kalendáriu života a diela Ľudovíta Štúra.
J. M. Hurban to v diele Ľudovít Štúr zapísal takto: „Rodičia Ľudovítovi poľakali sa, zhliadnuc syna svojho, prišlého na prázdniny do Uhrovca. Len kosť a koža boli na ňom, tom niekedy kvetúcom, plnom sily, okrúhlom, krvnatom mladoňovi; to náramné množstvo denných, nočných prác s náruživosťou jeho nadmieru činného ducha konaných a vybavovaných, nemocou konečne skončivčích sa, to dopaľovanie sveta vonkajšieho na jeho srdce, na čuvy a mimoriadne živú, fosforeskujúcu obrazotvornosť, tie mnohonásobné útrapy a bôle premohli napokon i túto mohutnú silu prírody.“
Pred odchodom na univerzitné štúdiá do Halle, kde pobudol dva roky, sa o synovo zdravie a osud v Nemecku strachovala najmä starostlivá matka. „Ešte nakoniec, pred samým odjazdom do Halle, zvolal priateľov a rodinu na Kňazov stôl, ešte raz chcel vidieť túto kolísku svoju, ešte raz nad ňou vyspievať slasti i žiale duše svojej, akoby ozaj tak malo byť, ako bála sa, že tak sa stane, sladká jeho matička, a on by nemal viacej zhliadnuť tieto rozkošné hory a kraj tento báječný,“ píše Hurban.
Chvíle lúčenia zaznamenal Ľudovítov brat Janko v Rozpomienkach: „Ej, bolože to dojímavé lúčenie s jeho miláčikmi vrchmi, dolinu uhrovskú otáčajúcimi, pri odchode jeho do Nemecka. Ešte vykonal lúčivú vychádzku na Kňazov stôl. Bol som s ním tam ako 12-ročný chlapec, ale posiaľ mi utkvel v pamäti jeho po celom pásme hôr točiaci sa zádumčivý pohľad. Zastanúc odrazu, dlhšie načúval po doline sa rozlievajúci hlas nejakej devy, tej zádumčivej piesne:
„Mať moja, mať moja, za dvoma horami,
už ma hlávka bolí, čo plačem za vami. –
Dievulinka moja, akúže krivdu máš,
Keď mi v čiernej zemi odpočinku nedáš?“
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou