Každý si nesie svoj kríž
Niekto ho má ťažký, že ho až k zemi tlačí.
Stretla som ho na cintoríne. So ženou čistil hrob svojich rodičov. Keď som ho zbadala s náručou
buriny, pýtam sa: „To si ty? Skoro by som ťa nepoznala. Dávno sme sa nevideli, ostareli sme. A čo
máš nové?“ „Nové? Vidíš. Roky ma ohli až k zemi, ledva chodím a žena, tá je ešte väčší žobrák,“
odpovie mi.
„Videla som pred vaším domom tvojho brata, ten je stále rovnaký, nedá sa prehliadnuť. Stál tam
a fajčil,“ hovorím. „Veď on iné ani nevie. Po dvore samé špačky. Ešte sa bojím, že niečo zapáli. Dal
som mu plechovku, nech ich ta hádže, ale čo ťa poslúchne? S ničím nepomôže, ešte s ním sú starosti.
Žena mu umrela a z domu, kde bývali, ho vyhnali jej súrodenci. Že ju vyplatili a on že tam nemá nič,
povedali. Čo ho nechám pod mostom? Hľadáme miesto v zariadení pre starých ľudí, ale všade je plno
a s jeho dôchodkom by ho aj tak nikde nezobrali. A my so ženou máme peňazí tak akurát pre seba,
nie ešte doplácať na neho.“ „A deti nepomôžu?“ pýtam sa a čakám, že to hádam nebude až také zlé.
„Deti sú vo svete, odišli za robotou,“ hovorí a mne sa vidí, že sa mu chce plakať.
Je mi ho ľúto. Rozlúčim sa a v tej chvíli myslím na mamičkine slová, že každý si nesie svoj kríž. Len
prečo ho má niekto ťažký, že ho až k zemi tlačí, to človek nevie pochopiť.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou