Drž sa, dievča!
Tieto slová mi z Kanady poslal Jozef ako odpoveď na Deň druhý, obyčajný aj smutný.
Jozef je môj spolužiak zo strednej. Roky žije v Kanade. Niekedy zareaguje na moje texty na školskom portáli. Priznám sa, že mňa ohlasy čitateľov potešia a často aj inšpirujú. Tentoraz mi Jozef napísal: Vďaka, Mária, pekne si prežila deň a pekne si ho pretavila do slov. Je inšpiráciou aj pre deň, ktorý u nás začína.
Drž sa, dievča!
Jozef
S krátkym odstupom času zamýšľam sa nad jeho slovami. Najmä nad poslednou vetou Drž sa, dievča.
Dávno som vyrástla z dievčenských šatočiek. Dosť si toho pamätám, mám svoje roky. Sťažujem sa, že raz ma bolí to, raz ono. Už dávno nie som tým dievčaťom, ktoré spolu s Jozefom dralo lavice bánovskej dvanásťročky. Po maturite roku 1963 sme sa ako vtáčence rozleteli po svete. Každý na školu, o ktorej sníval. Na strednej sme si s Jozefom do oka veľmi nepadli, ani si vlastne nespomínam, či sme sa my dvaja niekedy extra zhovárali. Až po mnohých rokoch, keď nás náhoda spojila. Písala som o tom a bolo to takto:
Na bánovské gymnázium, kde som v tom čase učila, prišiel z Kanady list. Jeho autor vyzval našich študentov na spoluprácu s časopisom kanadských Slovákov SLOVO Z BRITSKEJ KOLUMBIE. Keďže som na gymnáziu robila školský časopis, list som dostala do rúk ja. Nuž a keď som zistila, že jeho pisateľom a redaktorom SLOVA je Bánovčan Jozef Starosta, môj spolužiak zo strednej, nemohla som ponuku neprijať. „Aký je svet malý,“ povedala som si a odpovedala som na jeho výzvu. Odvtedy sme v kontakte. Rád číta a pochvaľuje si moje gramatické príspevky na bývalom Školskom servise, dnes na portáli Školské.
Od maturity sme sa nevideli. Stretli sme sa po dlhých päťdesiatich šiestich rokoch - pred dvoma rokmi v Bánovciach. Všeličo sme vtedy pospomínali. Aj to, ako na jednej hodine dostal päťku a štyri poznámky. Aj o tom som písala. Pre zaujímavosť spomeniem tie štyri poznámky: Ťahal po triede lavicu, čím spôsobil hrmot; Nevie rozprávať; Vykrikuje Olina; Díval sa von oknom. Hovorili sme o svojom živote, o rodine, o smútku a samote.
Ale vrátim sa k podstate.
Slová drž sa zvyčajne vyslovujeme v situácii, ktorá od človeka vyžaduje zvýšené úsilie niečo dokázať, niečo prekonať, s niečím ťažkým sa vyrovnať. Hovoríme ich pre povzbudenie. Neviem, koľkokrát v živote som ich počula, neviem ani, koľkokrát som ich ja vyslovila. Sú to vzácne slová, neplytváme nimi. Ten, kto ich vysloví, vie, čo tým myslí. A kto ich dostáva, ten tiež vie. Aj ja viem.
Ďakujem, Jozef! Aj ty sa drž, chlapče!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou
