Autor textu: Mária Škultétyová
16.09.2021

O tých v núdzi

Stalo sa to ešte pred koronou. Ale keď vidím istú reklamu, vždy si na to spomeniem.

Ilustračná snímka, FOTO TASR/AP

Bánovce nad Bebravou 16.09.2021 (Skolske.sk)

Najskôr krátky výlet do histórie.

Hoci to nepatrilo ku každodennému charakteru života, občas si spomeniem na niečo, čo prinieslo do mojich detských dní kúsok nevšednosti. Niečo, čo bolo inakšie, čo vybočilo z rytmu bežného dňa. Možno práve preto.

Bohom skoro zabudnutý kraj bol síce chudobný, ale žili v ňom dobrí a šetrní ľudia. Deravý hrniec či prasknutý mliečnik žiadna gazdiná nevyhodila. Do dediny prišiel drotár s krošňou a podrótoval, poflekoval. S dielničkou na chrbte prichádzal aj sklenár. Chodil z domu do domu a zasklieval porozbíjané okná. Starí, poctiví podomoví remeselníci. Moji rodičia ich vďačne prijali, nachovali aj prenocovali. Pamätám si na jedného. Volali sme ho Beľanček. Bol z Valaskej Belej, tak preto. Krížom cez hory prešiel do Závady a do Kšinnej. Títo ľudia akoby patrili do rodiny. Strach, že nás okradnú, nebol. Taký strach ľudia nepoznali. Nekradlo sa.

Spomínam si celkom živo ešte na jednu postavičku z detstva.

S príchodom teplejších dní prichádzal do dediny Peterko z Liptova. Žobráčik, o ktorom sme nič okrem mena nevedeli. Azda ešte to, že nemal nikoho. Každú nedeľu sedával pred kostolom s prosebným pohľadom a čiapkou na kolenách. Pri tom pohľade ľuďom stískalo srdce a zabúdali na šetrnosť. Aj mne mamička do rožka kapesníčka vždy okrem drobných do zvončeka uviazala aj drobné pre neho, pre Peterka.

Potom som dlho, dlho podobné obrázky nevidela.

A teraz už poďme do súčasnosti.

Idete si po svojom, keď sa vám odrazu pripletú pod nohy. Dobrý deň, mohli by ste...  

Vyberači alebo žobráci. Pomenujte si ich, ako chcete, v každom prípade pýtajú od vás peniaze. Stoja bez pohnutia, akurát v zime prešľapujú. Stoja na frekventovaných miestach a vy si môžete byť istí, že aj dnes ich tam nájdete. Bola som si istá.

Ponáhľam sa na polikliniku, keď mi do dráhy vstúpila žena so škatuľou. Nevypočula som si jej naučené frázy. Obišla som ju, ani som si ju nevšimla. Jednak preto, že som sa ponáhľala, ale najmä preto, že nemám vo zvyku zastaviť sa pri nich. Už som sa to naučila. Stačilo párkrát povedať, že peniažky pošlem na účet. Že prosím číslo. Iba raz som ho dostala. Nie, toto nie je finta, ako sa vyhnúť dobrým skutkom, toto je škola, ako nenaletieť podvodníkom. Keď na vás v takom malom meste, ako je naše, číhajú denne dvaja- traja, totálne vám to začne liezť na nervy. Niekomu až natoľko, že mu prasknú.

Idem naspäť a znova tie isté vety z verklíka. Lenže tentoraz už aj s nepríjemnou reakciou.
Pani, ktorá kráčala vedľa mňa, vybuchla ako sopka. Nedalo mi, chcela som vedieť, prečo tak podráždene reaguje. Viete, že kto sa pýta, ten sa dozvie. Tak som sa dozvedela. Behala od jedného doktora k druhému, potom na úrad a znova a ešte a zas. Verklík si teda vypočula niekoľkokrát. „Jedného by z toho šľak trafil,“ zavŕšila svoju zlosť. Samozrejme, že som bola zvedavá, či nešťastnú zbierku aj podporila. „Áno,“ povedala už pokojnejšie, „a dala som dosť. Tá pani si ma mohla zapamätať.“ Ja som si pomyslela, že teraz si ju určite zapamätá, ale nahlas som to nepovedala. Načo pchať prsty do osieho hniezda? Ale viete, čo som jej poradila? Vyberačke stačí povedať: už som dala. Je to menej slov, nemusíte si toľko drať jazyk. A napokon, aj nervy si ušanujete.
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou                                                                                           
 

Čo treba vedieť o koronavíruse

Október 2021

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-
-
-
-
-
-
Napíšte nám [email protected]