Bratislava 07.07.2026 (Skolske.sk)

Už štvrtý rok končím s deviatakmi informatiku niekoľkými projektami. Jedným z nich je aj napísanie vlastnej kuchárskej knihy. Účelom nie je len zopakovanie práce vo Worde, či fotenie navarených jedál, ale aj spolupráca či vytvorenie spomienky na spolužiakov a darčeka pre učiteľku slovenčiny.

Každý zo žiakov si vyberie tri obľúbené recepty: na polievku alebo predjedlo, na hlavné jedlo, na zákusok alebo nápoj a napíše ich podľa pravidiel, ktoré som určila, do word pričom priloží svoju fotku, respektíve svoj portré. ktorý sme kreslili na začiatku školského roka v LogoMotion a fotky jedál. Ukázali sme si stránky, odkiaľ môžu stiahnúť obrázky bez problémov autorských práv, ale aj tak si dosť z nich urobilo doma vlastné. Každý musí použiť 2 strany A4. Ani viac - ani menej. Dá si skontrolovať gramatiku rodičom, či džepetkovi - alebo komu chce. Je zodpovedný za svoju dvojstranu. 

Uložíť mi do edupage, z kadiaľ ich pozbieram a spojím do jedného dokumentu. Potom spoločne vložíme čísla strán, titulnú stranu, obsah. Pre niektorých je to opakovanie - pre niektorých úplná novinka. Dohodneme sa na prípadnom podfarbení strán či inom... Nastáva diskusia a pobádam ich do diskusie ako chcú, aby vyzerala kniha. Hoci tento rok nastala diskusia až potom cez prestávku a skôr v ich triednej skupine na watsape ako so mnou. Ale nastala.

Keď sme sa už dohodli na vnútre knihy, nastáva tvorba obálky. Minulý rok sme robili obálku vo Worde. Žiaci zistili, čo dokáže aj tento len obyčajný nástroj. Zväčšili sme stranu v Word, otočili na šírku, riešili prednú a zadnú stranu ako aj hrb obalu knihy. Museli sme si dlhšie písať s tlačiarňou, aby sme urobili správne rozmery. Nechala som komunikáciu na dve žiačky. 
Tento rok sme sa pokúšali urobiť obálku knihy pomocou umelej inteligencie. Nedala sa však využiť len verzia, ktorú sme vytvorili pomocou popisu. Museli sme ju následne upravovať v Word. Zase som komunikáciu s tlačiarňou nechala na dve aktívne dievčence. Ich úlohou bolo odkomunikovať mailom alebo telefonicky rozmery strán, veľkosti okrajov, hrúbku papiera a lesk či mat papier a samozrejme aj rozmery obálky knihy - prednej strany, hrbu a zadnej strany ako aj potiehnutie na prebal. 

Knihu poslali dievčence do tlače mailom. Museli si uvedomiť ako správne poslať mail, ako naformulovať vety či napísať svoj podpis a podobne. Komu sa posiela kópia a čo značí skrytá kópia.  Áno, uvedomili si ako uložiť súbor do PDF a ako súbory zozipovať a priložiť do prílohy - nie do vnútra mailu. Prečo nemôžu použiť "one-drive". Zároveň knihu takto pripravenú poslali každému z triedy, aby mali na seba pamiatky. Vyzdvihli v predajni.
Už sa len každý podpísal. Minulý rok sme písali poďakovanie na záver knihy a podpisovali sa tam. Tento rok sa každý podpisoval v svojmu menu či fotografii v knihe - k svojim receptom. 

Tento jedinečný darček a spomienka na triedu vzniká asi šesť týždňov. Po posledných dvoch rokoch si uvedomujem, že najhoršie je získanie receptov a základný zápis receptov u jednotlivcov. Nie sú schopní dodržať pravidlá zápisu, časový limit... Stále majú pocit, že sa nič nedeje. Minulý rok som dokonca po dvoch týždňoch v jednej deviatke celý projekt ukončila práve pre neochotu pracovať, hoci sa pôvodne rozhodli do toho ísť. Keď videli knihu spolužiakov z vedľajšej triedy, boli v šoku, čo urobili. 
Tu nastáva práve ten moment, či je trieda kolektív alebo či sú v nej lídri, ktorí dokážu vyprovokovať všetkých, aby nakoniec spoločne všetko dokončili. Nie je to len o učiteľovi, je to aj o predošlých rokoch na predmete informatika a na práci triedneho učiteľa. V projekte sa objavujú kreatívci, pisatelia, budúci manažéri... Učiteľ ich musí povzbudiť, ale oni sami o sebe to už musia vedieť a spolužiaci spolužiakov poznať v čom sú dobrí, v čom najlepší alebo sa len teraz nechať zviesť a prispôsobiť sa. 

Robím podobné projekty už roky. Naozaj odkedy je informatika povinným predmetom na základnej škole. Každý rok je to horšie a horšie. Veľmi náročne sa deti presviedčajú, aby niečo urobili, čo sa nedá nabifliť. Akonáhle majú pohnúť rozumom a rukami či prepojiť súvislosti, je to "galiba" ako by povedala moja stará mama. Celkovo pozorujem, že čím praktickejšiu vec so žiakmi robím či chcem robiť, je to horšie a horšie. 
Takéto knihy som pred koronou robila so štvrtákmi a piatakmi. Nie s jednou triedou, ale s celým ročníkom. Vytláčali sme to ako zošit a viazali len spinkou, teda bez obálky. Nemali žiaci ťažkosti so základným pochopením, že tie recepty musíme urobiť rovnako, že tu si nemôže každý robiť, čo chce - veď to ako celok bude vyzerať zle. A podobne. 
Presne takto by malo vyzerať učenie podľa reformy vo vyšších ročníkoch. Nuž, musím povedať, že ak nepodporia rodičia učiteľov, niž z toho nebude. Ak budú stále chcieť rodičia len biflenie, ako vyžadujú aj teraz - videla som pri uzatváraní známok.