Autor textu: Archív
07.01.2019

Máte krivý nos?

O tom, akí sme.

Bánovce nad Bebravou 7. januára (SkolskyServis.sk)

Nikdy som nemala problém s nohami. Narástli mi rovné, také... Ani hrubé, ani tenké, ani veľké. Povedala by som že štíhle, také akurát a celkom pekné. Na súťaž krásy by som s nimi nešla, ale so svojimi nohami som bola vždy spokojná. Dokonca aj behať a skákať do výšky a do diaľky dobre vedeli. Na škole som bola v tom celkom dobrá. Nikdy ma nezradili, moje nožičky, vždy dobehli na autobus alebo na vlak, keď bolo treba. Dobre mi slúžili. Iba raz sa jedna v lese pošmykla a zlomila sa. Ale aj to bolo na niečo dobré. Aspoň som si vyskúšala, ako je to, keď vás muž na rukách nosí. A aby tej chvály nebolo málo, poviem vám, čo som ešte nikomu nepovedala.

To sa mi už lýtka zapaľovali a chlapci sa mi začínali páčiť. Pamätám si to, hoci to bolo... Nuž veru, dávno to bolo. V nedeľu poobede som s dievčatami išla na futbal. Cez celú dedinu, lebo ihrisko bolo až na dolnom konci. Za nami išli mládenci. Žiadni sopľoši, mládenci súci na ženenie, a my len také šťandy malé. Fešáci sa rozprávali o našich nohách. „ Tie v prostriedku sú najkrajšie,“ povedal jeden. Nuž a ja sa priznám, že to boli moje a že to povedal Jožo, ktorý sa mi páčil. Ale nič z toho, lebo jemu sa páčili staršie dievky. A nakoniec si zobral jednu takú pehavú. Meno nepoviem, aby sa nenahnevala. Aké mala nohy, neviem, ja som sa jej na ne nepozerala.

Keď som začala o sebe, rada by som ešte niečo. Už som chodila na vysokú a na starom internáte nás bolo na izbe toľko ako vojakov v kasárňach. Všetky trápil spoločný problém. Nie smrad. Nos. Niežeby nevedel čuchať, iné nás trápilo. Jedna sa sťažovala, že ho má zakrivený ako orol zobák, druhá že jej vyzerá ako skokanský mostík, tretia zas, že má nos čapatý, akoby jej naň tehla spadla. No čo vám budem hovoriť, bolo nás osem a každá o svojom nose len to najhoršie. Ako zlí politici o Slovensku. Mne sa na mojom nepáčil hrbolček. Nie veľký, ale bol tam. Hmatateľný a viditeľný. Raz sme vyhlásili súťaž o najkrajší nos. Bol to môj nápad. Hlasovali sme tajne. Vyhral skokanský mostík, hrbolček bol druhý a posledný bol čapatý. Ale mali sme my aj iné problémy. So skúškami, samozrejme. Poviem len toľko, že keď som prvý raz vyletela, chcela som ujsť. Keby ma rodičia naspäť nevyhnali, Slovensko by prišlo o jednu učiteľku. Nakoniec sme všetko zvládli, niekedy aj s odretými ušami. Len skokanský mostík nespravil vývin jazyka, opakoval ročník a znova vyletel na tom istom. My ostatné sme sa s našimi nosmi aj povydávali, aj učiteľkami stali. A mne ten môj slúžil a slúži stále dobre. Dnes už môžem povedať, že som mala nos aj na talenty, veľa som ich objavila. Len nohy už neskáču ako kedysi, bolia, ledva do obchodu prejdú.

Nedávno som si na adresu istej političky prečítala: „Vyššia moc vám nadelila príšerný vzhľad, aby to ostatní na prvý pohľad rozoznali. No niekedy nestihnú uniknúť pred vašimi intrigami.“

Predstavujem si ženu podľa opisu. Príšeru a intrigánku. Čo je intrigánka, viem, a nechcela by som byť taká. Ale príšeru si predstaviť neviem. Aká je? Celá chlpatá? Má obrovský nos? Bradavice na tvári? Behá na metle? Neviem. Ale nech je už taká či onaká, ani príšerou by som nechcela byť. Ženu, ktorá ju opísala, si predstaviť viem. Tiež podľa opisu, hoci o sebe v ňom nič nenapísala. Neviem síce, ako vyzerá navrchu, ale viem, že je plná nenávisti a jedovatých slov. A taká by som tiež nechcela byť. A aká by som chcela byť? Aká som? Akí sú tí druhí? Ak by som chcela byť vtipná, odpovedala by som slovami Milana Lasicu: „Keď človek rozmýšľa o sebe, tak hovorí: som pravdovravný, spravodlivý, charakterný. A kde sú potom tie svine?“ Napokon, až také vtipné to nie je. Je to skôr pravdivý obraz o nás. Akí teda sme? Charakterní? Úprimní? Dobrí? Pekní? Alebo zákerní, bezcitní, škaredí? Vieme pomôcť iným? Nerobíme to iba na Vianoce? A prečo to robíme? Lebo chceme? Alebo aby sa o nás vedelo? Skúsme si odpovedať . Pravdivo, bez príkras. A pozrime sa aj na to, ako vyzeráme. Sme so sebou spokojní? Alebo nás trápia malé prsia? Uši nám odstávajú? Jedna moja známa prišla o prsník aj o vlasy. Dnes ďakuje Bohu, že je tu. Že má oči, ktoré vidia slnko. Že vidí margarétky na lúke. Že cíti vôňu ruží v záhrade. Že má uši, ktoré počujú spievať vtáčiky na strome. Za to, aký máme nos, prsia, za to nemôžeme, dostali sme ich do vienka. Ak nie sme s niečím spokojní, dáme sa vylepšiť, skrášliť. Chceme vyzerať ako modelky. Nie je na tom nič zlé, je prirodzené páčiť sa. No už menej prirodzené je páčiť sa aj vo vnútri. A tak sa stane, že pod pozlátkom nájdeme v čokoláde červíka, v ligotavom vrecúšku plesnivý cukrík. Lebo pod pekným povrchom niekedy býva špina. My ideme po lesku, po vonkajšej kráse. Pritom krásni a úspešní ľudia žijú aj na invalidnom vozíku. Poďme dovnútra. Hľadajme a vylepšujme si vnútornú krásu.

Poznám slečnu, ktorá si na svoj orlí nos zvykla. Hovorí, že s iným nosom by to už nebola ona. Zdedila ho po svojom otcovi a možno aj jej deti ho budú mať krivý. Áno, aj krivý nos si môžeme dať vyrovnať. Ale krivý charakter nám nenapraví žiadny chirurg. Keď nás bude zožierať nenávisť, závisť, zloba, potom ani veľké prsia, plné pery a rovný nos z nás pekného človeka nespravia.

Máj 2019

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Koncertné vystúpenie žiakov Základnej umeleckej školy J. L. Bellu Kremnica, galéria NBS, 17.30 h
· Medzinárodný športový vyzývací deň
· Vyhlásenie výsledkov súťaže O výlet na hrad Beckov a Čachtice
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131