Autor textu: Archív
21.01.2014

Prečo...?

Drogy nevzali život len mojej sestre. Vzali životy aj nám, napriek tomu, že sme nezomreli.

Žilina 21. januára (SkolskyServis.sk) -

„Poprosím vás naviazať kytičku, štyri biele klinčeky...“

Prečo sa vlastne pri smútku dáva párny počet a pri oslave nepárny počet kvetov? Má to nejaký bližší význam, alebo... Nikdy som tomu celkom neporozumela...

„Šesť eur, prosím,“ usmeje sa predavačka a podáva mi kytičku.

Zaplatím a vychádzam von.

Pomaly zamierim cestou pomedzi stromy k čiernej bránke, na ktorej svieti čierny kríž.

Cintorín. Taký čudný názov.

Strednou uličkou prechádzam pomedzi hroby so sklonenou hlavou. Zastavím sa až takmer na konci, vedľa čierneho pomníka. Blízko zlatých písmen sa črtá čiernobiela fotka tváre.

„Ách, Zdenka!“ vzdychnem si. Na pomník položím kytičku.

Bez slova sklopím hlavu.

Pamätám si, ako sme sa so Zdenkou hrávali v piesku, keď sme boli malé. Stavali sme hrady, vyklápali koláčiky z formičiek... Alebo sme sa naháňali na detskom ihrisku. A keď ma učila správne kočíkovať bábiky, zapletať vrkoče či piecť piškótovo- banánové koláče ... Podvedome sa usmejem.

Zdenka bola odo mňa o tri roky staršia.

Vždy sme spolu vychádzali dobre. Bývali sme v jednej izbe a napriek súrodeneckým hádkam som ju mala veľmi rada.

Veľmi dobre si pamätám ten deň... „Ema? Si tam?“

„Áno, Zdeni, čo sa deje?“ vyzvedala som po zdvihnutí telefónu.

„Sme pred panelákom, zabudla som si kľúče. Zhoď mi ich, prosím ťa, moja...“

Prikývla som a bežala na balkón.

Dnes mal byť ten veľký deň, Zdenka mala priviesť ukázať rodičom svojho nového frajera. Obaja boli napätí, mama preňho dokonca varila kurča, ktoré mal vraj rád.

Zhodila som kľúče a strnulo stepovala pri dverách vedľa rodičov.

„Tak, mami, oci, toto je Marko,“ zaspievala Zdenka v akejsi veľmi dobrej nálade a ukázala na chalana vedľa seba.

Zdvihla som obočie. Mama otvorila ústa dokorán.

Marko – ani neviem, či to bol chalan alebo prízrak. Mal zlepené mastné vlasy prefarbené na červeno. Rifle s dierami na kolenách (ani nechcem pomyslieť, kedy sa asi naposledy prali) a stará natrhnutá károvaná košeľa. Tupo hľadel pred seba a žul žuvačku.

Nastalo ticho.

„Ahoj, Marko,“ otec nastavil ruku smerom k Markovi s nečitateľným výrazom tváre.

Marko mu ňou neprítomne potriasol, no ani naňho nepozrel. Akoby tu bol iba fyzicky, psychicky nie.

Z večere nezjedol dokopy nič. Ani žuvačku si nevybral z úst, keď si do nich vkladal kus kurčaťa.

Keď odišiel, naši spustili: „Zdenka, do kuchyne! Musíme sa porozprávať!“

To neveštilo nič dobré. Mne prikázali, aby som zostala v izbe, vraj sa ma to netýka.

Zachytila som čosi, že „to nie je vhodný partner“ a „s ním sa stretávať nebudeš!“ zo strany rodičov a „ale mami/tati!“ či „budem sa s ním stretávať!“ zo strany Zdenky.

O chvíľu priletela do izby a so slzami v očiach, zakričala: „Nemôžete mi zakázať stretávať sa s ním!“ a zabuchla dvere.

Naši boli od toho dňa veľmi prísni. Otázky typu: „Kam ideš?“, „S kým?“ , „Kde budete?“ a „Kedy sa vrátiš?“ boli na dennom programe.

Zdenka išla raz ku kamarátke, raz tam, raz hentam, no ja som tušila, že sa i naďalej stretáva s Markom.

Vracala sa často neskoro večer, jej pohľad mi pomaly začal pripomínať ten Markov, no čušala som. Nechcela som to povedať našim, veď ona ma pred nimi vždy podržala.

Raz, o čosi neskôr, pár dní po Zdenkiných sedemnástych narodeninách, prišla sestra domov o pol deviatej. Tupo pozerala pred seba.

„Mama...,“ hlesla a padla na lavičku.

„Čo? Čo sa stalo, moja?“ mama s vydeseným výrazom pribehla do predsiene.

Zdenka neodpovedala. Mlčky podala mame akýsi zošitok.

„Čo to... preboha!“ mame skoro vyliezli oči z jamiek. Zviezla sa na zem a zvolala otcovo meno.

„Čo sa stalo...? Zdenka, no čo sa to...?“

„Tehotenská knižka,“ hlesla mama a podala otcovi zošitok.

„Zdena?!“ otec zdesene otvoril ústa.

Aj ja som omráčene zostala stáť vo dverách. Zdenka čaká dieťa?!

„Necháš si to vziať !“ vysúkal zo seba ocko rýchlo a podal mame knižku. „V ktorom si mesiaci?“

Zdenka mlčala.

Mama otvorila knižku. Po lícach sa jej začali kotúľať slzy. „V piatom!“ vzlykla. „Zdenka, prečo... prečo si nič nepovedala, prečo si zameškala pravidelné kontroly?! Si nezodpovedná!“

Zdenka mlčala.

Otec sťažka vzdychol. „Otcom je Marko? Či sa radšej ani nemám pýtať?!“

Zdenka si len ticho vzdychla a ďalej tupo pozerala pred seba.

„Ema, choď do izby!“ zavelil ocko a odviedol Zdenku do kuchyne.

Počula som krik, plač, nadávky i vzlykanie...

Potom to už všetko išlo rýchlo...

Mama s otcom prešacovali Zdenke celú izbu. Vo vrecku jej bundy našli čudné pilulky, v skrini za bielizňou v igelitovej taške objavili striekačky a podobné veci.

Na Zdenkiných rukách a nohách mama našla jazvy po vpichoch. Mama dennodenne plakávala a ocko zháňal kontakt na liečebňu pre drogovo závislých.

O niekoľko mesiacov Zdenka priviedla na svet krásne dievčatko. Lenka bola na šťastie takmer úplne zdravá, neobjavili sa u nej žiadne známky po drogách od matky. Potrebné boli iba návštevy neurologičky. Pre istotu. Mama povedala, že mohla dopadnúť aj oveľa - oveľa horšie.

Teraz naši zakázali Zdenke všetky vychádzky. „Máš dieťa, a to je obrovská zodpovednosť,“ hovorili. Kvôli tomu často vznikali i hádky. Zdenka bola často agresívna a naši už nevedeli, čo si s ňou počať. Dvakrát na naliehanie rodičov nastúpila do liečebne, ale vždy odtiaľ ušla s výhovorkou, že to zvládne sama.

Napokon prišiel ten osudný deň. Bola sobota a deň na to, v nedeľu, bol dohodnutý nástup Zdenky do liečebne na uzavreté oddelenie bez možnosti úteku. Všetci sme boli pripravení, všetko bolo nachystané...

Zobudila som sa už o siedmej, potrebovala som ísť na záchod.

Opatrne som sa posadila na posteli, no úsmev mi zamrzol na perách, keď som zistila, že posteľ mojej sestry vedľa detskej postieľky je prázdna.

Pomaly som sa prikradla k Lenkinej postieľke. Spokojne spala.

Potichu som vykĺzla do predsiene. „Zdeni?“ Nič.

„Zdenka...?“ Ticho...

Rýchlo som sa pozrela do skrinky. Zdenka tu nemala ani topánky, ani bundu.

„Panebože!“ chytila som sa za hlavu a šprintovala do spálne. „Mami...? Oci...!“

Mama sa prudko posadila na posteli, otec len otvoril oči. „Čo sa stalo?“

„Zden... Zdenka tu nie je...“ zachripela som.

„Akože, nie je?!“ vyletel otec z postele.

„Nie je,“ šepla som a po lícach mi stiekli slzy.

Mama sa tiež rýchlo postavila. Prehľadali sme úplne všetko, no jej nikde. Mama sa rozplakala a nakŕmila plačúcu Lenku. Ocko párkrát skúsil Zdenkin mobil. Vypnuté!

„Polícia!“ skríkol. Tesne predtým, ako stlačil „zavolať“, zazvonil mu mobil. „Prosím...?“ zvolal dychtivo.

Chvíľu počúval, potom sa zviezol na zem a po lícach mu začali stekať slzy.

Ani ja, ani mama sa neodvážila opýtať, čo sa stalo.

„Našli ju na lavičke... v parku..., predávkovala sa,“ oznámil a skryl si tvár do dlaní.

Nasledoval šok... plač... výčitky... No nič z toho nám nedokázalo vrátiť späť Zdenku....

Z myšlienok ma vytrhne známy hlas. Rýchlo si utriem slzu, ktorá tečie po mojom pravom líci a obzriem sa.

Po chodníčku kráča medzi mamou a otcom štvorročná Lenka. Letmo sa usmejem.

Keď podídu ku mne, ocko ma objíme okolo pliec.

„Ahoj, mama...“ Lenka podíde k náhrobku a pohladí čiernobielu tvár.

Často sa snažím pochopiť, čo Lenka chápe, čo nie... Čo sa jej odohráva v hlavičke, keď po všetky deti v škôlke chodia mamičky, len po ňu chodí babka. Prečo tie deti majú mamu doma, a ona za ňou musí chodiť sem...

Nuž... raz príde ten Deň pravdy, keď sa náš malý anjelik spýta a položí túto otázku. A my budeme musieť prerozprávať celý príbeh od začiatku... Príbeh, v ktorom hrali hlavnú rolu drogy a jej mamička sa stala len ich dočasnou bábkou. Jednou z milióna...

Drogy nevzali život len mojej sestre. Vzali životy aj nám, napriek tomu, že sme nezomreli.

Mama za tie tri roky celkom ošedivela, zostarla, oslabla. Otec sa úplne prestal smiať. A Lenka? Už nikdy neuvidí a nespozná tvár najbližšieho človeka, ktorej hovoríme mama. Ja som stratila milovanú sestru a napriek tomu, že sú to už tri roky, stále s tým nie som úplne vyrovnaná.

Spoločne všetci štyria odchádzame čiernou bráničkou von. Lenka popri nás skacká a zvestuje nám, čo dnes robili v škôlke.

Vzdychnem si a rozprestriem si dáždnik. Mrholí... aj nebo plače....

Tatiana Piliarová, literárno – historický krúžok pri ZŠ v Žiline, Martinská ul.20

September 2019

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
-
-
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
-
-
-

Prehľad udalostí:

· Začína sa akademický rok na Univerzite Komenského
· Medzinárodný deň posunkových jazykov (OSN)
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131